Roháček › Sudcov › 19

Sudcov

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21

Levita, ktorý išiel po svoju ženinu.1 A tak­tiež sa stalo v tých dňoch, keď nebolo kráľa v Iz­raelovi, že bol is­tý muž, Levita, po­hos­tínom k­desi vzade vr­chu Ef­rai­mov­ho, ktorý si vzal ženu ženinu z Bet­lehema Júdov­ho. 2 Ale jeho ženina smil­nila dopúšťajúc sa ne­ver­nos­ti proti nemu a od­išla od neho do domu svoj­ho otca do Bet­lehema Júdov­ho a bola tam nejaký čas, štyri mesiace. 3 Po­tom sa zo­bral jej muž a išiel za ňou, aby jej hovoril k srd­cu na­to, aby ju do­viedol zpät, a mal so sebou svoj­ho mláden­ca a dvoch oslov. A do­vied­la ho do domu svoj­ho ot­ca. A keď ho uvidel otec dievčiny, za­radoval sa a išiel mu vús­trety. 4 A jeho svokor, otec dievčiny, ho zdržal u seba, takže zo­stal u neho tri dni, a jed­li a pili a nocovali tam. 5 Ale štvr­tého dňa bolo, že vstali skoro ráno, a človek sa zo­bral, že poj­de. Avšak otec dievčiny po­vedal svoj­mu zaťovi: Po­sil­ni svoje srd­ce kús­kom chleba, a po­tom poj­dete. 6 A tak sad­li a jed­li spolu obi­dvaja a pili. A otec dievčiny po­vedal človekovi: Nože zos­taň ešte a prenocuj tu, a nech sa poveselí tvoje srd­ce. 7 A keď vstal človek, že odíde, na­silu ho zdržal jeho svokor. A tak sa vrátil a zase prenocoval tam. 8 Po­tom vstal skoro ráno, piateho dňa, že teda poj­de. Ale zase len povedal otec dievčiny: Nože po­sil­ni, prosím, svoje srd­ce! A otáľali, až sa na­chýlil deň. A jed­li obi­dvaja. 9 Keď po­tom vstal človek, že poj­de, on i jeho ženina i jeho mládenec, jeho svokor, otec dievčiny, mu po­vedal: Nože hľa, deň sa už na­chýlil k večeru. Prenocuj­te, prosím. Hľa, deň sa kladie, prenocuj tu, a nech sa poveselí tvoje srd­ce. Zaj­tra vstanete skoro ráno a vy­dáte sa na svoju ces­tu, a tak poj­deš do svoj­ho stánu. 10 Ale človek už nech­cel prenocovať, ale vstal a od­išiel a prišiel až proti Jebuzovi, to jest proti Jeruzalemu, a s ním dvaja osed­laní osli i jeho ženina s ním. Levita so svojou ženinou nocuje v Gibei.11 A keďže boli u Jebuzeja, a deň sa už bol veľmi na­chýlil, po­vedal mládenec svoj­mu pánovi: Prosím, poď, za­bočme do tohoto mes­ta Jebuzejov­ho a prenocuj­me v ňom. 12 Ale jeho pán mu po­vedal: Nezabočíme ta do mes­ta cudzin­ca, ktorý nie je zo synov Iz­raelových, ale poj­deme až do Gibee. 13 A po­vedal svoj­mu mláden­covi: Poď, aby sme sa pri­blížili nie­ktorému z tých miest a prenocujeme v Gibei alebo v Ráme. 14 A tak prešli a išli, a sl­n­ce im zašlo pri Gibei, ktorá pat­rí Benjaminovi. 15 Uchýlili sa tedy ta, aby voj­dúc prenocovali v Gibei. A keď vošiel, zo­stal na ulici mes­ta, a nebolo ni­koho, kto by ich bol pojal a prijal do domu, aby prenocovali. 16 A hľa, nejaký starý človek išiel zo svojej práce s poľa, večer. A človek bol tiež z vr­chu Ef­rai­mov­ho a po­hos­tínil v Gibei, ale mužovia toho mies­ta boli synovia Ben­jaminovi. 17 A po­z­dvih­núc svoje oči videl človeka, toho pocest­ného, na ulici mes­ta. A starý človek po­vedal: Kam ideš a od­kiaľ si prišiel? 18 A po­vedal mu: Ideme z Bet­lehema Júdov­ho až hen celkom za vrch Ef­rai­mov; ja som ztadiaľ a bol som zašiel až do Bet­lehema Júdov­ho a chodievam do domu Božieho, ale nie je ni­koho, kto by ma bol pojal a prijal do domu. 19 A jes­to pred­sa aj slama aj ob­rok pre našich oslov, a mám aj chlieb aj víno pre seba i pre tvoju diev­ku i pre mláden­ca, k­torý je s tvojimi služob­ník­mi; nemáme nedostatku ničoho. 20 Na to povedal starý človek: Po­koj ti o to! Čohokoľvek by sa ti nedos­távalo, to len ponechaj na mňa. Len nenocuj na ulici. 21 A do­vedúc ho do svoj­ho domu dal oslom ob­rok, a oni, keď umyli svoje nohy, jed­li a pili. Ohavný skutok mužov Gibee.22 Ale keď sa už boli roz­veselili, tu hľa, mužovia mes­ta, mužovia, synovia beliála, ob­kľúčili dom a tĺkli na dvere a vraveli starému človekovi, pánovi domu: Vy­veď človeka, ktorý vošiel do tvoj­ho domu, aby sme ho po­znali. 23 A človek, pán domu, vy­j­dúc k nim po­vedal im: Nie, moji bratia, nerob­te, prosím, zlého, keďže ten­to človek vošiel do môj­ho domu; ne­vykonaj­te toho bláz­nov­stva. 24 Hľa, je tu moja dcéra, pan­na, a jeho ženina, do­voľte, prosím, aby som vám tie vy­viedol, a ponížte ich a urob­te im, čo sa vám ľúbi, ale tomuto človekovi nerob­te ničoho, nevykonaj­te toho bláz­nov­stva! 25 Ale mužovia ho nech­celi po­slúch­nuť. Vtedy po­chytil človek svoju ženinu a vy­viedol ju k nim von. A po­znali ju a pre­vádzali pri nej svoju vôľu celú noc až do rána a pus­tili ju, až keď už svitalo. 26 A žena prišla nad ránom a pad­la a zo­stala ležať pri dveriach domu človeka, kde bol jej pán, až bolo svet­lo. 27 Keď po­tom vstal jej pán, ráno, a ot­voril dvere na dome a vy­šiel, aby išiel svojou ces­tou, tu hľa, žena, jeho ženina, ležala pad­lá pri dveriach domu a ruky mala na prahu. 28 A vravel jej: Vstaň, a poďme! Ale ne­od­povedala. Vtedy ju vzal na osla a človek sa zo­bral a išiel ku svoj­mu mies­tu. 29 A keď prišiel do svoj­ho domu, vzal nôž a po­chytiac svoju ženinu porezal ju na kusy podľa jej kos­tí na dvanásť kusov, a roz­pos­lal ju po celom území Iz­raelovom. 30 A bolo, že každý, kto to videl, hovoril: Nik­dy sa nič také nestalo, ani nebolo nik­dy nič také vidieť od toho dňa, ako vy­šli synovia Iz­raelovi hore z Egypt­skej zeme až do tohoto dňa. Za­mys­lite sa nad tým! Poraďte a hovor­te!