Roháček › Sofoniáš › 2

Sofoniáš

• 1
• 2
• 3

Výzva kajať sa.1 Zo­ber­te sa a vstúp­te so seba, národe, ktorý ne­má studu, 2 prv ako porodí to, čo je ustanovené, po­minie deň ako pleva; prv ako prij­de na vás páľa hnevu Hos­podinov­ho, prv ako prij­de na vás deň hnevu Hos­podinov­ho. 3 Hľadaj­te Hos­podina, všet­ci po­kor­ní zeme, ktorí konáte jeho súd! Hľadaj­te spraved­livosť, hľadaj­te po­koru, snáď sa nejako ukryjete v deň hnevu Hos­podinov­ho. Tresty niektorých súsedných národov.4 Lebo Azza azúba, Gaza bude opustená, a Aškalon bude ob­rátený na pus­tinu; Ašdód, na polud­nie ho zaženú, a Ek­ron teakér, Ek­ron bude vykorenený. 5 Beda tým, ktorí bývajú na po­morí, národu Keréťanov! Slovo Hos­podinovo proti vám, Kanaáne, zem Filištínov! A za­hubím ťa natoľko, že nebude obyvateľa. 6 A tak bude po­morie pas­tvis­kami, ­pl­né jam pas­tierov a košiarov drob­ného stáda. 7 A bude údelom ostat­ku domu Júdov­ho; na nich budú pásť; v domoch Aškalona sa budú klásť večer na odpočinok, lebo ich navštívi Hos­podin, ich Bôh, a do­vedie zpät ich zajatých. 8 Počul som po­tupu Moábovu a rúhania synov Am­monových, ktorí po­tupovali môj ľud a honosili sa proti ich územiu. 9 Pre­to jako že ja žijem, hovorí Hos­podin Zá­stupov, Bôh Iz­raelov, že Moáb bude jako Sodoma a synovia Am­monovi jako Gomora, vlast­níc­tvom tŕnia a dolom soli a pus­tinou až na veky. Ostatok môj­ho ľudu, tí ich vy­lúpia, a zbytok môj­ho národa, tí ich zdedia. 10 Toto im bude za ich pýchu, pre­tože po­tupovali a vypínajúc sa honosili sa proti ľudu Hos­podina Zá­stupov. 11 Strašný bude Hospodin na nich, lebo vy­ničí všet­kých bohov zeme, a budú sa mu klaňať každý zo svoj­ho mies­ta, všet­ky os­trovy národov. 12 Aj vy, Et­hi­opovia, budete po­bití mojím mečom. 13 A vy­strie svoju ruku na sever, za­hubí As­súra a ob­ráti Nivive na pus­tinu, vy­práh­lu jako púšť. 14 A budú sa pro­stred neho roz­kladať stáda, všelijaké šel­my národa, i pelikán i jež; budú nocovať na jeho hlaviciach; hlas speváka v obloku, spus­tošenie na prahu, lebo ob­naží jeho ced­rinu. 15 To je to plesajúce mes­to, ktoré bývalo bezpečne, ktoré hovorilo vo svojom srd­ci: Ja a ni­ktoré viacej! Oj, ako je ob­rátené na púšť, pelechom je divej zveri; každý, kto poj­de pop­ri ňom, za­písk­ne a mávne svojou rukou.