Roháček › Izaiáš › 57

Izaiáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52
• 53
• 54
• 55
• 56
• 57
• 58
• 59
• 60
• 61
• 62
• 63
• 64
• 65
• 66

O smrti spravedlivého, Hospodin bude trestať modlárstvo a odpadlíctvo Júdovo.1 Spraved­livý hynie, a nieto ni­koho, kto by si to vzal k srd­cu, a mužovia milos­ti sú braní preč so sveta, kým nie je nikoho, kto by tomu rozumel, že pred p­ríchodom zlého vy­chvátený býva spraved­livý. 2 Do­chádzajú pokoja; od­počívajú na svojich ložiach, každý, kto chodil rov­no svojou cestou. 3 Ale vy pri­stúp­te sem, synovia veštice, semeno cudzoložníka a tej, k­torá smilní. 4 Na kom sa za­bávate tak rozpustile? Na koho rozt­várate ús­ta, vy­plazujete jazyk? Či azda nie ste vy deťmi pre­stúpenia, semenom falše? 5 Vy, ktorí sa rozoh­rievate boh­mi pod každým stromom zeleným, ktorí za­bíjate deti v dolinách, pod výčnel­kami skál! 6 Na hlad­kých kameňoch potočných máš svoj podiel; tie, tie sú tvojím údelom, lebo veď aj im vy­lievaš liatu obeť, obetuješ obil­ný dar! Či by som sa mal azda tým po­tešiť? 7 Na vy­sokom vr­chu a po­vznesenom staviaš svoju ložu, aj chodíš ta hore, d­céro Jeruzalema, obetovať bit­nú obeť! 8 A za dvere a po­d­voje staviaš svoje pamät­né znamenie, keď odíduc odo mňa od­krývaš sa a vy­stupuješ hore, rozširuješ svoju ložu a učiniac sm­luvu vyjed­nala si si od nich plat, miluješ ich ložu mies­to, k­toré si vy­hliad­la. 9 A chodíš ku kráľovi s olejom a množíš svoje mas­ti; vy­sielaš svojich po­slov ďaleko, veľmi ďaleko, a ponižuješ sa až do pek­la. 10 A keď si sa aj unavila na svojej dl­hej ces­te; ne­povedala si: Már­ne je! Našla si po­silu svojej ruke, pre­to si ne­umd­lela. 11 Kohože si sa plašila a bála, že si klamala a na mňa si ne­pamätala, ne­vzala si si toho k srd­cu? Či som ja ne­mlčal, a to od veku? A mňa sa nebojíš. 12 Ja oznámim tvoju spraved­livosť i tvoje skut­ky, a ne­pros­pejú ti. 13 Keď budeš kričať, nech ťa vy­trh­ne tvoja sber­ba! Ale všet­kých, koľko ich je, od­nesie vietor, ta preč ich vezme már­nosť, a ten, kto sa utieka ku mne, zdedí zem a bude dedične vlád­nuť vr­chom mojej svätos­ti. 14 A hovorí: Na­syp­te, na­syp­te, urov­naj­te ces­tu, od­prac­te závadu z ces­ty môj­ho ľudu! Zdrtených duchom uzdraví; bezbožných bude trestať.15 Lebo tak­to hovorí vy­soký a vznešený, ktorý obýva večnosť, ktorého meno je Svätý: Bývam na výsosti a na svätom mies­te a s tým, kto je zdr­teného a poníženého ducha, oživujúc ducha ponížených a oživujúc i srdce zdr­tených. 16 Lebo sa nebudem na veky pravotiť ani sa nebudem večne hnevať, lebo by zmizol duch zp­red mojej tvári i duše, k­toré som ja učinil. 17 Pre ne­právosť jeho lakom­stva som sa roz­hneval a zbil som ho, skryl som s­voju tvár a hneval som sa, a tak išiel, od­vrátený, ces­tou svoj­ho srd­ca. 18 Vidím jeho ces­ty, avšak ho uzdravím a po­vediem ho a na­hradím rôz­nym po­tešením jemu i tým, ktorí s ním smútili. 19 Stvorím ovocie rtov, po­koj, hoj­ný pokoj ďalekému i blíz­kemu, hovorí Hos­podin, a uzdravím ho. 20 Ale bez­božní budú jako roz­búrené more, keď sa ne­môže upokojiť, ktorého vody vy­mietajú bah­no a blato. 21 Ne­majú po­koja, hovorí môj Bôh, bez­božní.