Roháček › Žalmy › 22

Žalmy

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52
• 53
• 54
• 55
• 56
• 57
• 58
• 59
• 60
• 61
• 62
• 63
• 64
• 65
• 66
• 67
• 68
• 69
• 70
• 71
• 72
• 73
• 74
• 75
• 76
• 77
• 78
• 79
• 80
• 81
• 82
• 83
• 84
• 85
• 86
• 87
• 88
• 89
• 90
• 91
• 92
• 93
• 94
• 95
• 96
• 97
• 98
• 99
• 100
• 101
• 102
• 103
• 104
• 105
• 106
• 107
• 108
• 109
• 110
• 111
• 112
• 113
• 114
• 115
• 116
• 117
• 118
• 119
• 120
• 121
• 122
• 123
• 124
• 125
• 126
• 127
• 128
• 129
• 130
• 131
• 132
• 133
• 134
• 135
• 136
• 137
• 138
• 139
• 140
• 141
• 142
• 143
• 144
• 145
• 146
• 147
• 148
• 149
• 150

1 Náčel­níkovi ­spevác­keho sboru. Na nápev: Jelenica ran­nej zory. Žalm Dávidov.
2 Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opus­til? ! Ďaleko sú od môj­ho spasenia slová môj­ho kriku.
3 Môj Bože, volám vod­ne, a ne­od­povedáš; volám vnoci, a niet mi utíšenia.
4 Ale ty si svätý, ktorý tróniš na chválach Iz­raelových.
5 V teba dúfali naši ot­covia; dúfali, a vy­slobodzoval si ich.
6 Na teba kričali a boli vy­tr­hnutí; v teba dúfali a nehan­bili sa.
7 Ale ja som červ a nie človek; som potupou človeka a opov­ržený od ľudu.
8 Všet­ci, ktorí ma vidia, sa mi po­smievajú, ot­várajú po­smešne ús­ta, po­kyvujú hlavou
9 a hovoria: Uvalil s­voju vec na Hos­podina; nech ho vy­slobodí; nech ho vy­trh­ne, lebo veď má v ňom záľubu!
10 No, is­teže si ty ten, ktorý ma vy­tiahol zo života mat­ky, ten, ktorý spôsobil to, aby som mal nádej, keď som bol ešte len na pr­siach svojej mat­ky.
11 Na teba som uvr­hnutý od narodenia; od života mojej mat­ky si ty mojím sil­ným Bohom.
12 Ne­vzďaľuj sa odo mňa, lebo je blíz­ke súženie, a preto, že nieto spomoc­níka.
13 Ob­kľúčilo ma množs­tvo jun­cov, sil­ní býkovia bázan­skí ma ob­stúpili.
14 Ot­várajú na mňa svoje ús­ta jako lev, tr­hajúci a revúci.
15 Som roz­liaty jako voda; rozs­túpily sa všet­ky moje kos­ti. Moje srd­ce je ako vosk; taje v mojich vnútor­nos­tiach.
16 Moja sila je vy­sch­lá jako črep, a môj jazyk je prilepený na moje ďas­ná, a ešte ma položíš do prachu smr­ti.
17 Lebo ma ob­kľúčili psi; rota zlost­níkov ma ob­kolesila; pre­bod­li moje ruky i moje nohy.
18 Počítam všet­ky svoje kos­ti, a oni hľadia a dívajú sa mi.
19 Delia si medzi sebou moje rúcho a o môj odev hádžu los.
20 Ale ty, ó, Hos­podine, sa ne­vzďaľuj! Moja silo, po­spieš mi na po­moc!
21 Vy­trh­ni moju dušu od meča, z ruky psa moju jedinú!
22 Za­chráň ma od úst ľva! Však keď som volal od rohov jed­norožcov, ohlásil si sa mi.
23 Budem rozp­rávať o tvojom mene svojim bratom, vpro­stred shromaždenia ťa budem chváliť!
24 Vy, ktorí sa bojíte Hos­podina, chváľte ho! Všet­ko semä Jakobovo, oslavuj­te ho! A boj­te sa ho, všet­ko semä Iz­raelovo!
25 Lebo ne­opo­vr­huje utrápeným a ne­ošk­liví si jeho trápenia ani ne­skrýva pred ním svojej tvári, ale keď po­kor­ne volá k ne­mu, počuje.
26 Od teba je moja chvála vo veľkom shromaždení. - Svoje sľuby spl­ním pred tými, ktorí sa ho boja.
27 Po­kor­ní budú jesť a na­sýtia sa, a tí, ktorí hľadajú Hos­podina, budú ho chváliť. Nech žije vaše srd­ce až naveky!
28 Roz­pamätajú sa a na­vrátia sa k Hos­podinovi všet­ky končiny zeme. A všet­ky čeľade národov sa budú klaňať pred tebou.
29 Lebo Hos­podinovo je kráľov­stvo, a on panuje nad národami.
30 Jesť a klaňať sa budú všet­ci tuční zeme; pred ním sa sklonia všet­ci, ktorí so­stupujú do prachu, a nik­to z nich nezachová svojej duše živej.
31 Semeno, k­toré mu bude slúžiť, bude pri­počítané Pánovi v každom veku.
32 Prij­dú a budú zves­tovať jeho spraved­livosť ľudu, ktorý sa narodí, že on to učinil.