Roháček › Plač › 2

Plač

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5

Všetka tá porážka je od Hospodina pre hriechy.1 Alef. Oj, ako za­ob­lačil Pán vo svojom hneve dcéru Si­ona! Svrh­nul s nebies na zem slávu Iz­raelovu a ne­pamätal na pod­nož svojich nôh v deň svoj­ho hnevu. 2 Béth. Pán po­hl­til a ne­ušet­ril ni­ktorých príbyt­kov Jakobových; po­boril vo svojej prch­livos­ti ohrady dcéry Júdovej; po­valil ich na zem; poškvr­nil kráľov­stvo i jeho kniežatá. 3 Gimel. Zoťal v páli hnevu každý roh Iz­raelov; stiahol naz­pät svoju pravicu zp­red ne­priateľa a roz­pálil sa proti Jakobovi jako plamen­ný oheň, k­torý žerie do­okola. 4 Daleth. Na­tiahol svoje lučište jako ne­priateľ; po­stavil sa so svojou pravicou jako protiv­ník; po­bil všet­ko žiados­tivé oku; do stánu dcéry Si­ona vy­lial svoju prch­livosť ako oheň. 5 Hé. Pán sa stal podob­ným ne­priateľovi; po­hl­til Iz­raela; po­hl­til všet­ky jeho paláce; zkazil jeho ohrady a rozm­nožil v dcére Júdovej smútok a žiaľ. 6 Vav. Násil­ne od­stránil ako od zahrady svoj plot; zkazil mies­to svoj­ho shromaždenia; Hos­podin učinil to, aby v za­bud­nutie prišla na Si­one sláv­nosť a sobota, a v zúrivos­ti svoj­ho hnevu za­vr­hol kráľa i kňaza. 7 Zajin. Pán opo­vr­hol svojím ol­tárom; zošk­livil si svoju svätyňu; vy­dal múry jej palácov do ruky ne­priateľa; kričali v dome Hos­podinovom ako v deň sláv­nos­ti. 8 Chet. Hos­podin si umys­lel zkaziť múr dcéry Si­ona; roz­tiahol mer­nú šnúru; ne­od­vrátil svojej ruky, aby nebol po­hl­til, a spôsobil to, aby smútil val i múr; spolu zomd­lievajú v žalosti. 9 Tet. Jej brány sa pre­pad­ly do zeme; za­hubil a skrúšil jej závory; jej kráľ a jej kniežatá sú medzi po­han­mi, k­de niet zákona; ani jej proroci nenachádzajú videnia od Hos­podina. Ďaľšie strádanie a posmech pre falošných prorokov.10 Jod. Sedia na zemi, mlčia star­ci dcéry Si­ona; po­sypali svoju hlavu prachom; opásali si smútočné vrece; pan­ny Jeruzalema svesily svoju hlavu k zemi. 11 Kaf. Moje oči hynú od sĺz; moje vnútor­nos­ti sú roz­búrené; moje jat­ra sa vy­lialy na zem pre skrúšenie dcéry môj­ho ľudu, keď nyje od­rast­lé dieťa i kojenec na uliciach mes­ta. 12 Lamed. Hovoria svojim mat­kám: Kde je obilie a víno? keď zomd­lievajú ako zranený na sm­rť po uliciach mes­ta, keď sa roz­lieva ich duša do lona ich mat­ky. 13 Mem. Čo ti mám svedčiť? Čo ti mám pri­podob­niť, dcéro Jeruzalema? Čo ti mám prirov­nať, aby som ťa po­tešil, pan­no dcéra Si­ona? Lebo je veľké, jako more, tvoje skrúšenie. Kto ťa vy­lieči?! 14 Nun. Tvoji proroci ti vídavali lož a ne­smysel a ne­odk­rývali tvojej ne­právos­ti, aby od­vrátili tvoje zajatie, ale ti vídali bremená lži a vídali ti zahnania. 15 Samek. Tlies­kajú nad tebou rukami všet­ci, ktorí idú po­mimo ces­tou; pís­kajú a kývajú svojou hlavou nad dcérou Jeruzalema a hovoria: Či je toto to mes­to, o ktorom hovorievali: Do­konalosť krásy, roz­koš celej zeme? 16 Pe. Všet­ci tvoji ne­priatelia ot­várajú na teba svoje ús­ta, pís­kajú po­smešne a šk­rípu zubami; hovoria: Po­hl­tili sme; áno, toto je deň, na ktorý sme čakali, našli sme, vidíme. Hospodin to učinil. Modlitba o zľutovanie.17 Ajin. Hos­podin učinil, čo si umys­lel; spl­nil svoju reč; ktorú bol pri­kázal od dáv­nych dní; po­boril a ne­ušet­ril; ob­veselil nad tebou ne­priateľa; vy­výšil roh tvojich protiv­níkov. 18 Tsadé. Ich srd­ce kričí k Pánovi. Múru dcéry Si­ona, vy­lievaj slzy jako po­tok vod­ne i vnoci; nedaj si po­koja; nech ne­mlčí zrenica tvoj­ho oka! 19 Khof. Po­vs­taň, krič vnoci, h­neď na počiat­ku nočných stráží; vy­lievaj svoje srd­ce jako vodu pred tvárou Pánovou; po­z­dvihuj k nemu svoje ruky za dušu svojich detí, ktoré nyjú a hynú hladom na rohu všet­kých ulíc. 20 Reš. Vidz, ó, Hos­podine, a hľaď, komu si tak kedy učinil? Či azda jedia ženy svoj plod, deti, ktoré nanášajú na rukách kochajúc sa v nich? Či sa má za­bíjať v svätyni Pánovej kňaz a prorok? 21 Šin. Ležia na zemi po uliciach, mladý i starý, moje pan­ny a moji mláden­ci, pad­li od meča; po­bil si v deň svoj­ho hnevu; po­zabíjal si; ne­ušet­ril si. 22 Tav. Svolal si, jako na deň sláv­nos­ti, moje strachy všade naokolo, a nebolo v deň hnevu Hos­podinov­ho ni­koho, kto by bol ušiel alebo po­zos­tal. Tých, ktorých som nosila na rukách a vy­chovala, zničil ne­priateľ.