Roháček › Nehemiáš › 5

Nehemiáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13

Ľud kričí pre útisk od bratov. Nehemiáš karhá utiskovateľov.1 A po­vs­tal veliký krik ľudu a ich žien proti ich bratom Židom. 2 Pre­tože boli nie­ktorí takí, ktorí hovorili: Je nás mnoho, našich synov a našich dcér; za­dovážime si za nich zbožia a budeme jesť a tak budeme žiť! 3 A boli iní, ktorí hovorili: Po­za­stavujeme svoje polia a svoje vinice a svoje domy a za­dovážime si zbožia v tom­to hlade. 4 A zase niektorí iní hovorili: Požičali sme si peniaze na daň kráľovu za­staviac svoje polia a svoje vinice, 5 kým pred­sa je naše telo jako telo našich bratov; jakí sú ich synovia, takí sú aj naši synovia, a hľa, my dep­ceme svojich synov a svoje dcéry p­redávajúc ich za ot­rokov, a už aj sú nie­ktoré z našich dcér zdep­tané za otrokyne, a ne­môžeme si po­môcť, a naše polia a naše vinice majú iní. - 6 Pre­to som sa veľmi roz­hneval, keď som počul ich krik a tie slová. 7 A roz­mýšľal som o tom vo svojom srd­ci a do­hováral som pop­red­ným a po­hlavárom správy a po­vedal som im: Vy úžerou utis­kujete každý svoj­ho brata! A svolal som proti nim veľké shromaždenie. 8 A riekol som im: My kupujeme svojich bratov Židov, ktorí boli predaní po­hanom, podľa svojej možnos­ti. A čo azda aj vy budete predávať svojich bratov, aby sa potom nám predávali? A mlčali ani nenašli slova. 9 A ďalej som po­vedal: Nie je to dob­rá vec, ktorú robíte. Či ne­máte radšej chodiť v báz­ni našeho Boha ako v po­tupe po­hanov, našich ne­priateľov? 10 A veď i ja, moji bratia a moji služob­níci im požičiavame peniaze i zbožie. Nože zanechaj­me tú úžeru! 11 Na­vráťte im, prosím, ešte dnes ich polia, ich vinice, ich olivové sady a ich domy a celý úrok peňazí a zbožia, vína a oleja, čo od nich úžerou beriete. 12 A odpovedali: Na­vrátime a nebudeme po­hľadávať od nich. Urobíme tak, ako hovoríš. Vtedy som svolal kňazov a za­viazal som ich prísahou, aby urobili tak. 13 Vy­triasol som i svoje ňád­ra a po­vedal som: Tak nech vy­trasie Bôh každého muža, ktorý by nedod­ržal toho slova, z jeho domu a z výťažku jeho práce, a nech je taký vy­trasený a prázd­ny! Na to riek­lo celé shromaždenie: Ameň! A chválili Hos­podina. A tedy ľud urobil tak. 14 Ani odo dňa, ktorého mi prikázali, aby som bol ich voj­vodom v zemi Júdovej, od dvad­siateho roku až do trid­siateho druhého roku kráľa Ar­taxer­xa, dvanásť rokov, nejedol som voj­vod­ského chleba ani ja ani moji bratia. Zriekanie sa pre bratov.15 A driev­ni voj­vodovia, ktorí boli predo mnou, uvaľovali ťar­chu na ľud berúc od nich na chlieb a na víno, keď už boli vy­brali v peňazoch štyrid­sať šek­lov. Ba ešte aj ich sluhovia panovali nad ľudom, ale ja som tak nerobil, pre­tože som sa bál Boha. 16 Ale aj pri práci toho múru som ­spolu opravoval, a nekúpili sme poľa, a všet­ci moji služob­níci boli tam shromaždení ku práci. 17 A k tomu Židia a po­hlavári správy, sto päťdesiat mužov, ako aj tí, ktorí pri­chádzali k nám z národov, ktoré boly vôkol nás, jedávali pri mojom stole. 18 A tak to, čo bolo pri­pravené na jeden deň, bolo: jeden vôl, šesť vy­braných oviec a vtáci mi boli pri­pravovaní, a jeden deň v desiatich dňoch dávalo sa všelijakého vína hoj­ne. A pri tom p­ri všet­kom nežiadal som voj­vod­ského chleba, lebo to bola ťažká služba, k­torá doliehala na ten ľud. 19 Pamätaj mi, môj Bože, na dob­ré čo do všet­kého toho, čo som robil tomuto ľudu!