Roháček › Marek › 12

Marek

Evanjelium podľa Mareka

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16

Podobenstvo o prenajatej vinici.1 A začal im hovoriť v podoben­stvách: Vinicu vy­sadil nejaký človek, ohradil ju plotom, vy­kopal nád­rž pod prešom, vy­stavil vežu, prenajal ju vinárom a od­ces­toval. 2 A keď tomu bol čas, po­slal k vinárom sluhu, aby vzal od vinárov z úrody vinice. 3 Ale oni ho schopili a na­bili a odo­slali prázd­neho. 4 A zase k nim po­slal iného sluhu; i tomu kameňovaním doráňali hlavu a odo­slali ho zohaveného. 5 A zase len poslal iného; i toho za­bili, i mnoho iných, z ktorých jed­ných na­bili a jed­ných po­bili. 6 Mal teda ešte svoj­ho jediného syna milovaného. I toho k nim po­slal na­po­sledy po­vediac: Budú sa os­týchať môj­ho syna. 7 Ale tí vinári si po­vedali: Toto je dedič; poďte, za­bime ho, a dedičs­tvo bude naše! 8 A schopili ho a za­bili a vy­hodili ho von z vinice. 9 Nuž čo tedy urobí pán vinice? Prij­de a za­hubí takých vinárov a vinicu dá iným. 10 Či ste ani toho pís­ma nečítali: Práve ten kameň, ktorý za­vr­h­li stavitelia, stal sa uhol­nou hlavou. 11 Od Pána sa to stalo, a je to divné v našich očiach. 12 A hľadali ho jať, ale sa báli zá­stupu. Lebo po­znali, že na nich po­vedal to podoben­stvo. A nechajúc ho od­išli. Čo Božieho, Bohu.13 A po­slali k nemu nie­ktorých z farize­ov a z heródiánov, aby ho po­chytili v reči, 14 ktorí, keď prišli, po­vedali mu: Učiteľu, vieme, že si prav­divý a ned­báš na ni­koho, lebo nehľadíš na osobu človeka, ale učíš ces­te Božej, ako je prav­da: či sa sluší dávať cisárovi daň a či nie? Či máme dať a či ne­máme dať? 15 Ale on znajúc ich po­kryt­stvo po­vedal im: Čo ma po­kúšate? Dones­te mi denár, aby som videl. 16 A oni donies­li. A rečie im: Čí je toto ob­raz a nápis? A oni mu po­vedali: Cisárov. 17 Vtedy od­povedal Ježiš a riekol im: Dávaj­te, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu. A pre­veľmi sa tomu divili. Jesto zmŕtvychvstanie.18 A zase prišli k nemu sadúce­ovia, ktorí hovoria, že neni zmŕt­vychvs­tania, a pýtali sa ho a riek­li: 19 Učiteľu, Mojžiš nám na­písal, že keby zo­mrel niečí brat a zanechal by po sebe ženu a detí by nezanechal, aby si vzal jeho brat tú jeho ženu a vzbudil svoj­mu bratovi semeno. 20 Nuž bolo sedem bratov. A pr­vý si vzal ženu a keď zo­mrel, nezanechal semena. 21 Po­tom si ju vzal druhý a tiež zomrel nezanechajúc ani on semena, i tretí podob­ne. 22 A tak si ju boli vzali všet­ci siedmi a nezanechali semena. Na­pokon po všet­kých zo­mrela aj žena. 23 Pri zmŕt­vychvs­taní teda, keď vstanú z mŕt­vych, ktorého z nich bude ženou? Lebo ju mali všet­ci siedmi za ženu. 24 A Ježiš od­povedal a riekol im: Či neb­lúdite pre­to, že ne­znáte písem ani moci Božej? 25 Lebo keď vstanú z mŕt­vych, nebudú sa ani ženiť ani vy­dávať, ale budú jako an­jeli v nebesiach. 26 A o mŕt­vych, že vstanú, či ste nečítali v knihe Mojžišovej, k­de je reč o tom kri, jako mu po­vedal Bôh a riekol: Ja som Bôh Ab­rahámov a Bôh Izákov a Bôh Jakobov? 27 Bôh nie je Bohom mŕtvych, ale Bohom živých. Vy teda veľmi blúdite. Najväčšie prikázanie.28 Vtedy pri­stúpil jeden zo zákon­níkov, keď ich bol počul do­hadovať sa, a vediac, že im dob­re od­povedal, opýtal sa ho: Ktoré pri­kázanie je najpr­všie od všet­kých? 29 A Ježiš mu od­povedal, že najpr­všie od všet­kých pri­kázaní je: Čuj, Iz­raelu, Pán, náš Bôh, je Pán jeden! 30 A: milovať budeš Pána, svoj­ho Boha, z celého svoj­ho srd­ca, z celej svojej duše, z celej svojej mys­li a z celej svojej sily. To je prvé pri­kázanie. 31 A druhé podob­né je toto: Milovať budeš svoj­ho blížneho jako samého seba! Iného pri­kázania väčšieho nad tieto niet. 32 A zákon­ník mu po­vedal: Dob­re, Učiteľu, prav­du si po­vedal, že je len jeden Bôh, a nieto iného krome neho, 33 a milovať ho z celého srd­ca a z celého umu a z celej duše a z celej sily a milovať blížneho jako samého seba je viac ako všet­ky zápaly a iné obeti. 34 A Ježiš vidiac, že roz­um­ne od­povedal, riekol mu: Nie si ďaleko od kráľov­stva Božieho. A ni­kto sa ho už viacej ne­opovážil opytovať. Čí syn je Kristus.35 A Ježiš od­povedal a riekol učiac v chráme: Jako to hovoria zákon­níci, že je Kris­tus synom Dávidovým? 36 Veď sám Dávid po­vedal v Svätom Duchu: Riekol Pán môj­mu Pánovi; Seď po mojej pravici, do­kiaľ ne­položím tvojich ne­priateľov za pod­nož tvojich nôh. 37 Sám Dávid ho tedy nazýva pánom, nuž akože je potom jeho synom? A celý ten veľký zá­stup ho rád počúval. Pán vystríha pred ctibažnými a lakomými farizei.38 A hovoril im vo svojom učení: Vy­stríhaj­te sa zákon­níkov, ktorí chcú chodiť v dl­hom, krás­nom rúchu a byť po­zdravovaní na tr­hoch; 39 ch­cú prvé stolice v synagógach a pr­vé mies­ta pri večeriach; 40 ktorí po­hl­cujú domy vdôv, a to pod zámien­kou dl­hého mod­lenia. Tým sa do­stane ťažšieho od­súdenia. Chudobnej vdovy dva haliere.41 A Ježiš sad­núc si na­proti chrámovej po­klad­nici díval sa, jako hádzal zá­stup kovové peniaze do po­klad­nice. A mnohí bohatí hodili mnoho. 42 A prišla jed­na chudob­ná vdova a hodila dva haliere, čo je štvr­tinou groša. 43 Vtedy si pri­volal svojich učeníkov a po­vedal im: Ameň vám hovorím, že táto chudob­ná vdova hodila viac ako všet­ci, ktorí hádzali do po­klad­nice. 44 Lebo všet­ci hodili z toho, čo im zvyšovalo, ale ona zo svoj­ho nedos­tat­ku hodila všet­ko, čo mala, všet­ko svoje živobytie.