RoháčekKazateľ3

Kazateľ

Všetko má svoj čas. Zamestnanie je trápenie.1 Všet­ko má s­voj čas a s­voju hodinu každá vec pod nebom. 2 Je čas rodeniu sa a čas umieraniu, čas sadeniu a čas vy­tr­hávaniu toho, čo bolo za­sadené, 3 čas za­bíjaniu a čas hojeniu, čas boreniu a čas staväniu, 4 čas plakaniu a čas smiatiu, čas smúteniu a čas po­skakovaniu, 5 čas hádzaniu kameňov a čas shromažďovaniu kameňov, čas ob­jímaniu a čas vzdialeniu sa od ob­jímania, 6 čas hľadaniu a čas trateniu, čas chráneniu a čas od­hadzovaniu, 7 čas tr­haniu a čas sošívaniu, čas mlčaniu a čas hovoreniu, 8 čas milovaniu a čas nenávideniu, čas voj­ne a čas po­koju. 9 Jaký užitok má ten, kto voľačo robí, z toho, čím sa trudí? 10 Videl som za­mest­nanie, ktoré dal Bôh synom človeka, aby sa ním trápili. Bôh učinil všetko krásne. Čo dobré, je od neho.11 Učinil všet­ko krás­ne v svoj čas, i večnosť dal do ich srd­ca, iba že človek ne­vys­tih­ne diela, ktoré koná Bôh, a to tak od počiat­ku až po koniec. 12 Viem, že ne­majú ničoho lepšieho, než aby sa každý radoval a robil dob­ré vo svojom živote. 13 Ale aj to, keď ktorýkoľvek človek jedol a pil a videl dob­ré z ktorej­koľvek svojej práce, je dar Boží. 14 Viem, že všet­ko, čokoľvek činí Bôh, bude ­tr­vať na veky: nedá sa nič k tomu pri­dať, ani sa nedá nič od toho odňať, a Bôh to tak učinil pre­to, aby sa báli pred ním. 15 To, čo je, bolo už dáv­no, a to, čo bude, tiež už bolo dáv­no, a Bôh vy­hľadáva to, čo bolo za­hnané. Ľudský a Boží súd. Človek na oko podobný hovädu.16 A ďalej som videl pod sln­kom: mies­to súdu, a tam bez­božnosť, a mies­to spraved­livos­ti, a tam tiež bezbožnosť. 17 Po­vedal som vo svojom srd­ci: Bôh bude súdiť i spraved­livého i bez­božného, lebo každá vec má svoj čas, a tam sa prij­de na každý skutok. 18 Po­vedal som vo svojom srd­ci: Deje sa to pre synov človeka, aby ich Bôh cúdil, a aby videli, že sú si podob­ní hovädám. 19 Lebo to, čo pri­chádza na synov človeka, pri­chádza i na hovädá; jed­no a to is­té pri­chádza na nich. Jako zomiera toto, tak zomiera i tam­to, a všet­ko to má jed­ného a toho is­tého ducha, ani ne­má človek nič viacej ako hovädo, lebo je všetko már­nosť. 20 Všet­ko ide na jed­no a na to is­té miesto; všet­ko po­vs­talo z prachu a všet­ko sa na­vráti do prachu. 21 Kto vie, či duch synov človeka vy­stupuje hore, alebo či duch hoviad so­stupuje dolu do zeme? 22 A tak som videl, že nie je ničoho lepšieho nad to, než aby sa človek radoval vo svojich dielach, lebo to je jeho podiel. Lebo kto ho do­vedie zpät, aby videl to, čo bude po ňom?

RoháčekKazateľ3