Roháček › Jeremiáš › 4

Jeremiáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52

Napomínanie k pokániu; nepriateľ je už na ceste.1 Ak sa na­vrátiš, Iz­raelu, hovorí Hos­podin, na­vráť sa ku mne! A jest­li od­strániš svoje hnusoby zp­red mojej tvári a nebudeš sa túlať sem a ta, 2 ale budeš pri­sahať: Ako že žije Hos­podin, v prav­de, v súde a v spraved­livos­ti, v­tedy sa ním budú žeh­nať národy a budú sa ním chváliť. 3 Lebo tak­to hovorí Hos­podin mužom Júdovým a Jeruzalemu: Zor­te si úhor a ne­sej­te do tŕnia! 4 Ob­režte sa Hos­podinovi a od­stráňte všelijakú neobrezanosť svoj­ho srd­ca, mužovia Júdovi a obyvatelia Jeruzalema, aby ne­vyšla moja prch­livosť ako oheň a nehorela, takže by nebolo toho, kto by uhasil, pre zlosť vašich skut­kov. 5 Oznám­te v Jud­sku a vy­hlás­te v Jeruzaleme a rec­te: Trúb­te na trúbu v zemi! Volaj­te pl­ným ­hrd­lom a po­vedz­te: Shromaždite sa, a voj­dime do ohradených miest! 6 Vy­z­dvih­nite prápor oproti Si­onu! Ratuj­te, ne­stoj­te, lebo ja uvediem zlé veci od severa a veľké skrúšenie. 7 Lev vy­chádza hore zo svojej húšťavy, a zhub­ca národov, po­hol sa, vy­šiel zo svoj­ho mies­ta, aby ob­rátil tvoju zem v pus­tinu, a tvoje mes­tá aby boly roz­borené tak, čo nebude obyvateľa. 8 Pre­to si pre­pášte smútočné vrece, smúťte a nariekaj­te, lebo sa ne­od­vrátila páľa hnevu Hos­podinov­ho od nás. 9 A stane sa toho dňa, hovorí Hos­podin, že zahynie srd­ce kráľovo i srd­ce kniežat, a zdúp­nejú kňazi, a proroci budú bez­rad­ní od zdesenia. 10 A po­vedal som: Ach, Pane, Hos­podine, ozaj si za­viedol ten­to ľud i Jeruzalem po­vediac: Budete mať po­koj. A meč sa dot­kol až duše! - 11 V tom čase bude rečené tomuto ľudu i Jeruzalemu: Horúci vietor tuhý veje od holých výšin na púšti ­priamou cestou na dcéru môj­ho ľudu, nie aby pre­vieval ani aby čis­til. 12 Pl­nší vietor moc­nejší mi prij­de ako to. Teraz budem už i ja hovoriť súdy nad nimi. 13 Hľa, prij­de hore jako hus­té ob­laky, a jeho vozy jako vích­rica, jeho kone budú rýchlejšie ako or­li. - Beda nám, lebo budeme spus­tošení! 14 Umy, Jeruzaleme, svoje srd­ce od nešľachet­nos­ti, aby si bol za­chránený. Až do­kedy budú pre­bývať v tvojom vnút­ri myšlien­ky ne­právos­ti? 15 Lebo hlas oznamujúceho počuť od Dána a toho, ktorý ohlasuje ne­právosť, od vr­chu Ef­rai­mov­ho. 16 Pri­pomínaj­te to národom, hľa, ohlasuj­te proti Jeruzalemu: Ob­liehači idú z ďalekej zeme a vydajú svoj hlas proti mes­tám Júdovým. 17 Jako háj­nici, ktorí strážia pole, budú proti ne­mu, p­roti Jeruzalemu, do­okola, pre­tože sa mne sprotivil, hovorí Hos­podin. 18 Tvoja ces­ta a tvoje skut­ky ti to vy­konaly; to je tvoja nešľachet­nosť, že je to horké, že sa to dotýka až tvoj­ho srd­ca. Prorok narieka nad zkazou svojho ľudu.19 Ó, moje út­roby, moje út­roby! Svíjam sa bolesťou. Ó, steny môj­ho srd­ca! Moje srd­ce mi je hl­boko znepokojené! Ne­môžem mlčať, lebo čuješ zvuk trúby, moja dušo, krik boja. 20 Skrúšenie sa stretá so skrúšením, pre­tože spus­tošená bude celá zem, náh­le budú spus­tošené moje stány, v okamihu moje čalúny! 21 Až do­kedy budem vídať prápor, budem slýchať zvuk trúby? 22 Lebo môj ľud je bláz­nivý; mňa ne­znajú; sú hlúpymi syn­mi a nie sú roz­um­ní. Múd­ri sú robiť zlé a robiť dob­ré ne­vedia. 23 Vidím zem, a hľa, tohu va bohu, púšť a zmätok, a hľadím na nebesia, a niet ich svet­la. 24 Po­zerám na vrchy, a hľa, trasú sa, a všet­ky brehy sa po­hybujú, roz­rušené. 25 Hľadím, a hľa, niet človeka, a všet­ci nebes­kí vtáci od­leteli. 26 Hľadím, a hľa, úrod­né pole je púšťou, a všet­ky jeho mes­tá sú po­borené od tvári Hos­podinovej, od pále jeho hnevu. 27 Lebo tak­to hovorí Hos­podin: Celá zem bude púšťou, ale kon­ca ne­učiním. 28 Nad tým bude smútiť zem, a v čier­no s­mút­ku sa ob­lečú nebesia hore, pre­tože budem hovoriť to, čo som mys­lel, a nebudem ľutovať ani sa ne­od­vrátim od toho. 29 Pred hlasom jazd­ca a strel­ca z luku bude utekať celé mes­to. Voj­dú do húšťav a vy­j­dú na skaly. Každé mes­to bude opus­tené, a nebude ni­koho, kto by býval v nich. 30 A ty, d­céro Jeruzalema, spustošená, čo urobíš? Keď sa oblečieš v čer­vec, dvakrát far­bený, keď sa oz­dobíš zlatou oz­dobou, keď nafar­bíš svoje oči líčid­lom: nadar­mo sa ok­rášliš, po­hŕd­nu tebou t­voji milenci, budú hľadať tvoju dušu. 31 Lebo čujem hlas ako ­hlas ženy, ktorá sa svíja v pôrod­ných boles­tiach, úzkosť ako úz­kosť prvôstky, hlas dcéry Si­ona; vzdychá, rozp­res­tiera svoje ruky a hovorí: Oj, beda mne, lebo moja duša ustala pre vrahov.