Roháček › 5. Mojžišova › 32

5. Mojžišova

Deuteronomium

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34

Pieseň Božia.1 Po­zoruj­te, nebesia, ušima, a budem hovoriť! A zem nech počuje reči mojich úst! 2 Moje na­učenie sa bude liať ako hoj­ný dážď; moja mluva bude vlažiť ako rosa; bude jako tichý dážď na mladist­vú trávu, jako hus­tý dážď na bylinu. 3 Lebo budem hlásať meno Hos­podinovi. Vzdaj­te veleb­nosť nášmu Bohu! 4 Skalo, ktorej dielo je do­konalé! Lebo všet­ky jeho ces­ty sú ­spraved­livým súdom. Sil­ný Bôh ver­ný, u ktorého nieto ne­právos­ti; spraved­livý je a priamy. 5 Porušilo sa mu - nie jeho synovia, ich škvr­na - pre­vrátené po­kolenie a spletilé. 6 Či sa tým od­placujete Hos­podinovi, bláz­nivý ľude a nie múd­ry? Či nie je on tvoj otec, ten, ktorý si ťa nadobudol? On ťa učinil a po­stavil, aby si stál. 7 Roz­pomeň sa na dni minulého veku! Porozumej­te rokom po­kolenia a po­kolenia! Opýtaj sa svoj­ho ot­ca, a oznámi ti, svojich star­cov, a po­vedia ti! 8 Keď delil Naj­vyšší národom dedičs­tvo, keď roz­deľoval synov Adamových, staväl hranice jed­not­livým ľud­stvám podľa počtu synov Iz­raelových. 9 Pre­tože podielom Hos­podinovým je jeho ľud, Jakob po­v­raz­com jeho dedičs­tva. 10 Našiel ho v pus­tej zemi a na pus­tine, v hukote divokej púšte; obňal ho, mal na neho po­zor, os­tríhal ho jako zrenicu svoj­ho oka. 11 Jako keď or­lica po­vzbudzuje svoje or­líčatá, vznáša sa nad svojimi mláďatami; rozťahuje svoje krýd­la, berie ho, ne­sie ho na svojich perutiach. 12 Tak ho viedol sám Hos­podin, a nebolo s ním boha cudzozem­ca. 13 Dal mu jaz­diť po vy­sokých mies­tach zeme, a jedol úrody polí; dal mu ssať med zo skaly a olej z tvr­dého kameňa,l 14 mas­lo od kráv a mlieko od drob­ného stáda, s tukom jah­niat baranov z Bázana a koz­lov, s tukom pšeničného jad­ra, a pil si krv hroz­na peniacu. 15 No, keď stučnel Ješurún, kop­nul. Stučnel si, stls­tol si, vy­pásol si sa. A tak opus­til Boha, ktorý ho učinil, a znevážil si skaly svoj­ho spasenia. 16 Popudzovali ho k žiar­livos­ti cudzími bohmi, ohav­nosťami ho popudzovali k hnevu. 17 Obetovali démonom, nie Bohu, bohom, ktorých ne­znali, novým, k­torí prišli z blíz­ka, ktorých sa nebáli vaši ot­covia. 18 Skalu, ktorá ťa splodila, si zaned­bal a za­budol si na sil­ného Boha, ktorý ťa sfor­moval. 19 Keď to videl Hos­podin, za­vr­hol s opov­ržením pre popudzovanie svojich synov a svojich dcér. 20 A po­vedal: Skryjem pred nimi svoju tvár, uvidím, čo bude ich koniec, lebo sú oni všelijak pre­vrátené po­kolenie, synovia, v ktorých niet ver­nos­ti. 21 Oni ma popudzovali k žiar­livos­ti nie-Bohom, hnevali ma svojimi már­nosťami, nuž tedy i ja ich popudím k žiar­livos­ti nie-ľudom, bláz­nivým národom ich popudím k hnevu. 22 Lebo oheň sa roz­nietil mojím hnevom a bude horieť až do naj­hl­bšieho pek­la a požerie zem i jej úrodu a za­páli zá­klady vr­chov, takže budú horieť plameňom. 23 Na­hromadím na nich zlých vecí, vy­strieľam na nich všet­ky svoje strely. 24 Civieť budú hladom a žraní budú pálčivým neduhom a hor­kým morom; pošlem na nich zub divých šeliem, s jedom plazov, ktorí sa plazia v prachu. 25 Von­ku bude sirotiť meč a v­nút­ri v príbyt­koch, bude hubiť strach, i mláden­ca i pan­nu, dieťa, požívajúce pr­sia, so šedivým mužom. 26 Po­vedal som, že ich zmetiem, vy­triem ich pamiat­ku zpomedzi ľudí. 27 Keby som sa ne­obával zloby ne­priateľa, že bude popudzovať -, aby vidiac to ich protiv­níci ne­vyložili si to vo svojej pýche zle a ne­povedali: Naša vy­výšená ruka to bola, a nie Hos­podin vy­konal všet­ko toto. 28 Lebo sú národom, ktorý hynie čo do múd­rej rady, a niet v nich roz­um­nos­ti. 29 Oj, aby boli múd­ri, aby to po­chopili, aby porozumeli tomu, čo bude s nimi po­tom! 30 Oj, ako by jeden honil tisíc! A dvaja z nich by ob­rátili na útek desať tisíc, keby nebolo tak, že ich predala ich Skala, a že ich vy­dal Hos­podin. 31 Lebo ich skala nie je ako naša Skala, a naši ne­priatelia sú sami toho sudcami. 32 Lebo ich vinič je z viniča Sodomy a z polí Gomory. Ich hroz­ná sú jedovaté hroz­ná, a majú hor­ké strap­ce. 33 Ich víno jedom drakov a strašným jedom ľútych hadov. 34 Či nie je to skryté u mňa, za­pečatené medzi mojimi po­klad­mi? 35 Moja je po­msta i od­plata, hotová na čas, keď klesne ich noha. Lebo je blízko deň ich záhuby, a spiecha, čo im je pri­hotovené. 36 Lebo Hos­podin bude súdiť svoj ľud, a uľúti sa mu nad jeho služob­ník­mi, keď uvidí, že ta išla ich po­moc­ná ruka, a že ne­pozos­táva iba za­vrený a opus­tený. 37 A po­vie: Kdeže sú ich bohovia, skala, ku ktorej sa utiekali? 38 Bohovia, ktorí jed­li tuk ich bit­ných obetí, pili víno ich liatych žer­tví? Nože nech po­vs­tanú a po­môžu vám! Nechže je tá vaša skala nad vami záštitou! 39 A tak teraz vidz­te, že ja a len ja som to! A nie je u mňa nijakého Boha. Ja usmr­cujem i oživujem, raním a ja tiež uzdravujem, a nie je toho, kto by vy­tr­hol z mojej ruky. 40 Lebo po­z­dvihujem svoju ruku k nebesiam a hovorím: Ako že ja žijem na veky! 41 Ak na­brúsim lesk svoj­ho meča, a moja ruka sa chytí súdu, vrátim po­mstu svojim protiv­níkom, a tým, ktorí ma nenávidia, za­platím. 42 Opojím svoje strely kr­vou, a môj meč bude žrať mäso; opojím ich krvou za­bitého i zajatého, z buj­no­vlasej hlavy ne­priateľa. 43 Veseľte sa, národy, s jeho ľudom, lebo po­mstí krv svojich služob­níkov a vráti po­mstu svojim protiv­níkom a po­kryje h­riech svojej zeme i svojho ľudu. Slovo Božie životom. Mojžiš povolaný zomrieť.44 Po­tom prišiel Mojžiš a hovoril všet­ky slová tej pies­ne v uši ľudu, on i Hozeáš, syn Núnov. 45 A keď do­hovoril Mojžiš všet­ky tie slová celému Iz­raelovi, 46 riekol im: Priložte svoje srd­ce ku všet­kým tým slovám, ktoré ja dnes činím sved­kami proti vám, ktoré pri­kážete svojim synom, aby ich ostríhali a činili, všet­ky slová tohoto zákona. 47 Lebo nie je to prázd­ne slovo, k­toré by bolo nad vašu možnosť, ale ono je vaším životom, a tým slovom predĺžite s­voje dni na zemi, do ktorej idete cez Jor­dán, aby ste ju zau­jali do dedičs­tva. 48 A Hos­podin hovoril Mojžišovi toho is­tého dňa a riekol: 49 Vy­j­di na ten­to vrch Abárim, na vrch Nébo, ktorý je v Moáb­skej zemi a ktorý je na­proti Jerichu, a vidz zem Kanaán, ktorú ja dám synom Iz­raelovým do državia. 50 A zo­mri na vr­chu, na ktorý ideš, a buď pri­pojený ku svoj­mu ľudu, tak ako zo­mrel Áron, tvoj brat, na vr­chu Hore a bol pri­pojený ku svoj­mu ľudu, 51 pre­tože ste sa pre­hrešili proti mne medzi syn­mi Iz­raelovými pri vodách sváru v Kádeši na púšti Tsin, pre­tože ste ma ne­pos­vätili medzi syn­mi Iz­raelovými. 52 Lebo síce uvidíš zem pred sebou, ale ta ne­voj­deš, do zeme, ktorú ja dám synom Iz­raelovým.