Roháček › 2. Samuelova › 14

2. Samuelova

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24

Joáb povolá múdru ženu z Tekoe.1 A keď zvedel Joáb, syn Ceruje, že srd­ce kráľovo túži po Ab­salomovi, 2 po­slal Joáb do Tekoe a do­viedol od­tiaľ múd­ru ženu, ktorej po­vedal: Nože rob, ako keby si smútila a ob­leč si, prosím, smútočné rúcho a ne­pomaž sa olejom, ale buď ako žena, ktorá už dl­hý čas smúti za mŕt­vym. 3 Poj­deš ku kráľovi a budeš mu tak­to hovoriť. A tak vložil Joáb tie slová do jej úst. 4 A tedy žena Teko­an­ka vravela kráľovi a pad­núc na svoju tvár na zem po­klonila sa a riek­la: Po­môž, ó, kráľu! 5 A kráľ jej po­vedal: Čo chceš? A ona riekla: Ale som žena vdova, a môj muž zo­mrel. 6 A tvoja diev­ka mala dvoch synov, ktorí sa po­vadili na poli, a pre­tože nebolo medzi nimi toho, kto by bol vy­slobodil, uderil jeden druhého a za­bil ho. 7 A hľa, po­vs­tala celá rodina na tvoju diev­ku a hovoria: Vydaj toho, ktorý za­bil svoj­ho brata, aby sme ho za­bili za život jeho brata, ktorého za­vraždil, a vy­hladíme aj dediča! A tak vy­hasia aj moju is­kru, ktorá ešte po­zos­tala, aby nezanechali môj­mu mužovi mena ani zbyt­ku na tvári zeme. 8 A kráľ po­vedal žene: Iď do svoj­ho domu, a ja roz­kážem o tebe. 9 Ale žena Teko­an­ka po­vedala kráľovi: Na mňa, môj pán kráľ, nech pad­ne tá ne­právosť a na dom môj­ho ot­ca, a kráľ a jeho trón nech je bez viny. 10 A kráľ po­vedal: Toho, kto by ti ešte niečo hovoril, do­veď ku mne, a nedot­kne sa ťa viacej. 11 A riek­la: Nech sa, prosím, roz­pomenie kráľ na Hos­podina, svoj­ho Boha, aby sa nerozm­nožili po­mstitelia kr­vi, k­torí by chceli zahubiť, a aby neza­hladili môj­ho syna. A on povedal na to: Jako že žije Hos­podin, že ani vlas tvoj­ho syna ne­pad­ne na zem. 12 No, žena riek­la: Do­voľ, prosím, žeby pre­hovorila tvoja diev­ka k svoj­mu pánovi kráľovi ešte slovo. A po­vedal: Hovor! 13 A žena riek­la: A prečo si ty mys­lel podob­nú vec proti ľudu Božiemu? Lebo kráľ hovoriac túto reč je ako ten, kto sa do­púšťa viny, keď nech­ce kráľ zpät do­praviť svoj­ho vy­hnaného. 14 Lebo je is­té, že všet­ci pomrieme a s­me jako vody, roz­liate na zem, ktoré nie je možné zase sob­rať. A Bôh, hoci nehľadí na ničí život, jed­nako len hľadá spôsob, aby ne­vyh­nali od neho vy­hnaného. 15 A teraz, že som prišla hovoriť s kráľom, svojím pánom, toto slovo, s­talo sa to preto, že ma strašil ľud, a pre­to riek­la tvoja diev­ka: Nech pre­hovorím s kráľom, možno, že kráľ vy­pl­ní žiadosť svojej služob­nice. 16 Lebo kráľ vy­slyší a vytrhne svoju služob­nicu z ruky toho muža, k­torý chce zahladiť mňa i môj­ho syna spolu z dedičs­tva Božieho. 17 A tak­tiež po­vedala tvoja diev­ka: Nechže mi je slovo môj­ho pána kráľa na upokojenie, lebo môj pán kráľ je ako an­jel Boží, ochot­ný vypočuť, už či je dobré a či zlé. A Hos­podin, tvoj Bôh, nech je s tebou! 18 A kráľ od­povedal a riekol žene: Nezataj, prosím, predo mnou ničoho, na čo sa ťa opýtam. A žena po­vedala: Nech hovorí, prosím, môj pán kráľ. 19 V­tedy povedal kráľ: Či nie je s tebou ruka Joábova vo všet­kom tom­to? A žena od­povedala a riek­la: Jako že žije tvoja duša, môj pán kráľ, ne­možno uchýliť sa ani na­pravo ani naľavo ni­komu od ničoho toho, čo hovoril môj pán kráľ, lebo on, tvoj služob­ník Joáb, mi to rozkázal a on položil do úst tvojej diev­ky všet­ky tieto slová. 20 Aby som tak obrátila tvár veci, to učinil tvoj služob­ník Joáb. Ale môj pán je múdry, k­torého múd­rosť je ako múd­rosť an­jela Božieho, ktorý vie všet­ko, čo sa deje na zemi. Návrat Absalomov. O jeho kráse.21 Pre­to po­vedal kráľ Joábovi: Nože hľa, učinil som tú vec. Iď tedy a do­veď zpät chlap­ca, Ab­saloma. 22 Vtedy pad­nul Joáb na svoju tvár na zem a po­kloniac sa dob­rorečil kráľovi a riekol Joáb: Dnes­ká po­znal tvoj služob­ník, že som našiel milosť v tvojich očiach, môj pán kráľ, keď spl­nil kráľ žiadosť svoj­ho služob­níka. 23 Po­tom vstal Joáb a od­išiel do Gešúra a do­viedol Ab­saloma do Jeruzalema. 24 A kráľ po­vedal: Nech sa ob­ráti do svoj­ho domu, ale mojej tvári nech ne­uvidí! A tak sa ob­rátil Ab­salom do svoj­ho domu a ne­videl tvári kráľovej. 25 A v celom Iz­raelovi nebolo takého krás­neho muža, jako bol Ab­salom, aby bol býval tak veľmi chválený. Od spod­ku jeho nohy až po vrch jeho hlavy nebolo na ňom vady. 26 A keď ostrihal svoju hlavu - a strihával ju vždy po roku, pre­tože bola ťažká s toľkými vlas­mi na ňom, a pre­to ju strihával -, a od­vážil vlasy svojej hlavy, vážily dvesto šek­lov váhy kráľovej. 27 A Ab­salomovi sa narodili traja synovia a jed­na dcéra, ktorej bolo meno Támar. Bola to žena krás­neho vzoz­renia. Absalom po dvoch rokoch pred kráľom.28 A Ab­salom býval v Jeruzaleme celé dva roky, ale ne­videl tvári kráľovej. 29 Pre­to po­slal Ab­salom pos­lov k Joábovi, aby ho po­slal ku kráľovi. Ale nech­cel prij­sť k ne­mu. A po­slal ešte i po druhé, ale nech­cel prij­sť. 30 Vtedy po­vedal svojim služob­níkom: Hľaďte, čias­t­ka Joábova leží vedľa môj­ho poľa, a má tam jačmeň. Iďte a za­páľte ju ohňom. A tak za­pálili služob­níci Ab­salomovi tú čias­t­ku ohňom. 31 Vtedy vstal Joáb a vošiel k Ab­salomovi do domu a po­vedal mu: Prečo za­pálili tvoji služob­níci čias­t­ku, ktorá pat­rí mne, ohňom? 32 A Ab­salom po­vedal Joábovi: Hľa, po­slal som k tebe pos­lov s od­kazom: Prij­di sem, a pošlem ťa ku kráľovi, aby si mu povedal: Načo som prišiel z Gešúra? Lepšie by mi bolo, keby som bol tam ešte i teraz. Preto teraz nech uvidím tvár kráľovu, a jest­li je na mne nejaká neprávosť, nuž nech ma za­bije! 33 A tak vošiel Joáb ku kráľovi a oznámil mu to. Na to dal za­volať Ab­saloma, a on vojdúc ku kráľovi po­klonil sa mu pad­núc na svoju tvár na zem pred kráľom. A kráľ boz­kal Ab­saloma.