Roháček › 2. Samuelova › 13

2. Samuelova

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24

Amnon znásilní Támar na radu Jonadábovu.1 Po­tom sa stalo toto. Absalom, syn Dávidov, mal krás­nu ses­tru, ktorej bolo meno Támar, a miloval ju Am­non, syn Dávidov. 2 A Am­nonovi bolo tak úz­ko, že bol až ne­moc­ný pre Támar, svoju ses­tru, pre­tože bola pan­nou, a Am­nonovi sa videlo ne­možným vy­konať jej voľačo. 3 A Am­non mal priateľa, ktorému bolo meno Jonadáb. Bol to syn Šimu, brata Dávidov­ho. A Jonadáb bol veľmi múd­ry muž. 4 A po­vedal mu: Prečo ty tak chrad­neš, kraleviču, zo dňa na deň? Či mi ne­povieš? A Am­non mu po­vedal: Támar, ses­tru Ab­saloma, svoj­ho brata, milujem. 5 Na to mu po­vedal Jonadáb: Ľah­ni si na svoju po­steľ a urob sa chorým. A keď ťa prij­de vidieť tvoj otec, po­vieš mu: Prosím, nech prij­de Támar, moja ses­tra, a dá mi jesť chlieb a pri­praví po­krm pred mojimi očima, aby som to videl a zjedol z jej ruky. 6 A tak si ľahol Am­non a robil sa chorým. A keď prišiel kráľ vidieť ho, po­vedal Am­non kráľovi: Prosím, nech prij­de Támar, moja ses­tra, a pri­praví pred mojimi očima nejaké dva kús­ky chut­ného jed­la, aby som pojedol z jej ruky. 7 Vtedy po­slal Dávid pos­la k Támari do domu a po­vedal: Nože idi do domu Am­nona, svoj­ho brata, a pri­prav mu po­krm. 8 A Támar od­išla do domu Am­nona, svoj­ho brata, a on ležal. A ona vez­múc ces­to za­miesila a pri­pravila pred jeho očima a uvarila kús­ky toho chutného jed­la. 9 Po­tom vzala paňvu a vy­ložila pred neho. Ale nech­cel jesť, lež potom povedal Am­non: Sprav­te, aby všet­ci mužovia vy­šli odo mňa! A tak vy­šli všet­ci mužovia od neho. 10 Vtedy po­vedal Am­non Támari: Dones jed­lo do ložnice, aby som jedol z tvojej ruky. A Támar vzala kús­ky chut­ného jed­la, ktoré bola pri­pravila, a zanies­la Am­nonovi, svoj­mu bratovi, do ložnice. 11 Ale keď mu podávala, aby jedol, uchopil ju a po­vedal jej: Poď, lež so mnou, moja ses­tro! 12 A ona mu odpovedala: Nie, môj brat, ne­poníž ma urobiac mi násilie, lebo sa ne­má tak urobiť v Iz­raelovi. Ne­vykonaj toho bláz­nov­stva! 13 Lebo veď kam ja po­tom zanesiem svoje po­hanenie, a ty budeš ako jeden z bláz­nov-nešľachet­níkov v Iz­raelovi. Pre­to teraz, prosím, radšej prehovor s kráľom, lebo ne­odop­rie ti ma. 14 No, nech­cel počuť na jej hlas, ale, keď sa bránila, bol sil­nejší ako ona a ponížil ju a ležal s ňou. 15 Avšak h­neď potom ju nenávidel Am­non nenávisťou, veľmi velikou, lebo väčšia bola nenávisť, ktorou ju nenávidel, než bola jeho láska, ktorou ju p­red­tým miloval. A Am­non jej po­vedal: Vstaň, idi! 16 A ona mu riek­la: Pre to veľké zlo, väčšie nad iné, ktoré si vy­konal pri mne, ch­ceš ma ešte i vyhnať? Ale nech­cel ju počuť. 17 Lež za­volal svoj­ho mláden­ca, ktorý mu po­sluhoval, a po­vedal: Nože vy­veďte túto odo mňa ta von, a za­mkni za ňou dvere. 18 A mala na sebe dl­hý pláštec rôz­nych farieb, lebo tak sa od­ievaly dcéry kráľove, kým boly pan­nami, plášťami. A jeho sluha ju vy­viedol von a za­mkol za ňou dvere závorou. 19 Vtedy vzala Támar popola na svoju hlavu a pláštec rôz­nych farieb, ktorý mala na sebe, roz­trh­la a vložiac svoju ruku na svoju hlavu išla po­maly a kričala. 20 A Ab­salom, jej brat, jej po­vedal: Či azda Am­non, tvoj brat, bol s tebou? No, teraz, moja ses­tro, buď ticho. Je to tvoj brat, neber si tej veci k srd­cu. A tak bývala Támar, a to opus­tená, v dome Ab­saloma, svoj­ho brata. 21 A kráľ Dávid počul o tom o všet­kom a veľmi sa na­hneval. Absalom zabije Amnona.22 Ale Ab­salom nehovoril s Am­nonom ani zlého ani dob­rého, lebo Ab­salom nenávidel Am­nona pre­to, že ponížil Támar, jeho ses­tru. 23 A stalo sa po celých dvoch rokoch, že mal Ab­salom strihačov, k­torí mu strihali ov­ce, v Bál-chacóre, ktoré je pri Ef­rai­me. A Ab­salom po­zval všet­kých synov kráľových. 24 A Ab­salom prišiel ku kráľovi a po­vedal: Hľa, prosím, tvoj služob­ník má strihačov, nech ide, prosím, kráľ i jeho služob­níci so svojím služob­níkom. 25 A kráľ riekol Ab­salomovi: Nie, môj synu, nežiadaj, prosím, aby sme išli všet­ci, aby sme ti neboli na ťar­chu. A hoci ho nútil, nech­cel ísť, ale ho požeh­nal ­blahoželajúc mu. 26 Vtedy po­vedal Ab­salom: A keď už len nechceš ísť ty, nech ide, prosím, s nami Am­non, môj brat. A kráľ mu po­vedal: Prečo má ísť s tebou? 27 Ale keď len dobíjal Ab­salom do neho, po­slal s ním Am­nona i všet­kých synov kráľových. 28 A Ab­salom roz­kázal svojim sluhom a po­vedal: Nože hľaďte, keď sa roz­veselí srd­ce Am­nonovo od vína, a po­viem vám: Uder­te Am­nona, vtedy ho za­bijete. Neboj­te sa, lebo veď či to neurobíte pre to, že som vám ja roz­kázal? Buďte sil­ní a buďte zmužilí! 29 A sluhovia Ab­salomovi urobili Am­nonovi tak, ako roz­kázal Ab­salom. Vtedy vstali všet­ci synovia kráľovi a vy­sad­núc každý na svoju mulicu utiek­li. 30 A kým boli ešte na ces­te, prišla zvesť k Dávidovi, že vraj Ab­salom po­bil všet­kých synov kráľových, takže ne­pozos­tal z nich ani jeden. 31 Vtedy vstal kráľ, roz­tr­hol svoje rúcho a pad­núc ležal na zemi, a všet­ci jeho služob­níci stál tam, s roz­tr­hnutými rúchami. 32 Na to sa oz­val Jonadáb, syn Šimu, brata Dávidov­ho, a po­vedal: Nech nehovorí môj pán, že všet­kých mláden­cov, synov kráľových, po­bili. Ale iba sám Am­non zo­mrel, lebo tak sa bol za­riekol Ab­salom, a tak mal umienené od toho dňa, ktorého ponížil Támar, jeho ses­tru. 33 A pre­to teraz nech si neberie môj pán kráľ ničoho takého k srd­cu mys­liac, že zo­mreli všet­ci synovia kráľovi, lebo len sám Am­non zo­mrel. 34 A Ab­salom utiekol. A keď po­z­dvihol mládenec strážca svoje oči, videl, že hľa, ide mnoho ľudu od ces­ty, ležiacej za ním, od stráne vr­chu. 35 Vtedy po­vedal Jonadáb kráľovi: Hľa, synovia kráľovi idú! Ako po­vedal tvoj služob­ník, tak je. 36 A stalo sa, keď do­povedal, že tu hľa, už aj prišli synovia kráľovi a po­z­dvih­núc svoj hlas plakali, a p­lakal i sám kráľ, i všet­ci jeho služob­níci plakali plačom, veľmi velikým. Absalomov útek k Talmajovi.37 A Ab­salom utiekol a od­išiel k Tal­majovi, synovi Am­mihúdov­mu, kráľovi Gešúra. A Dávid smútil za svojím synom po všet­ky tie dni. 38 A Ab­salom tedy utiekol a od­išiel do Gešúra a bol tam tri roky. 39 No, po­tom hynula duša kráľa Dávida túžbou vyjsť k Ab­salomovi, lebo sa časom potešil nad Am­nonom, že zo­mrel.