Roháček › 2. Kronická › 6

2. Kronická

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36

Šalamún žehná Izraela a potom Hospodina.1 Vtedy po­vedal Šalamún: Hos­podin riekol, že chce bývať v mrákave. 2 A ja som ti, ó, Pane, vystavil dom za príbytok a stále mies­to na to, aby si tam býval na veky. 3 A kráľ ob­rátiac svoju tvár žeh­nal celému shromaždeniu Iz­raelov­mu, a celé shromaždenie Iz­raelovo stálo. 4 A riekol: Požeh­naný Hos­podin, Bôh Iz­raelov, ktorý hovoril svojimi ús­tami s Dávidom, mojím ot­com, a svojimi rukami to naplnil po­vediac: 5 Po celý čas od toho dňa, ktorého som vy­viedol svoj ľud z Egypt­skej zeme, ne­vyvolil som si nik­torého mesta z ni­ktorého po­kolenia Iz­raelov­ho vy­staviť dom, aby tam bolo moje meno, ani som si ne­vyvolil ni­ktorého muža, aby bol voj­vodom nad mojím ľudom Iz­raelom; 6 ale som si vy­volil Jeruzalem, aby tam bolo moje meno, a vy­volil som si Dávida, aby bol nad mojím ľudom Iz­raelom. 7 A Dávid, môj otec, za­mýšľal vy­staviť menu Hos­podina, Boha Iz­raelov­ho, dom. 8 Ale Hos­podin riekol Dávidovi, môj­mu ot­covi: To, že si za­mýšľal vy­staviť môj­mu menu dom, dob­re si učinil, že to bolo v tvojom srd­ci. 9 Len že ty nebudeš staväť toho domu, ale tvoj syn, ktorý poj­de z tvojich bedier, ten vy­staví môj­mu menu dom. 10 A Hos­podin spl­nil svoje slovo, ktoré hovoril. Lebo som po­vs­tal na­mies­to Dávida, svoj­ho ot­ca, a sedím na tróne Iz­raelovom tak, ako hovoril Hos­podin, a vy­stavil som menu Hos­podina, Boha Iz­raelov­ho, dom. 11 A po­stavil som tam truh­lu, v ktorej je sm­luva Hos­podinova, ktorú učinil so syn­mi Iz­raelovými. Modlitba Šalamúnova.12 A po­stavil sa pred ol­tár Hos­podinov pred celým shromaždením Iz­raelovým a rozp­re­strel svoje ruky. 13 Lebo Šalamún bol spravil medený ná­stupok, ktorý umies­til pro­stred ná­dvoria; päť lakťov bol dl­hý, päť lakťov široký a tri lak­te vy­soký, a po­stavil sa naň. Po­tom kľakol na svoje kolená pred celým shromaždením Iz­raelovým a rozp­res­trúc svoje ruky k nebesiam 14 riekol: Hos­podine, Bože Iz­raelov, nie je tebe podob­ného Boha ani na nebi ani na zemi, ktorý os­tríhaš sm­luvu a milosť svojim služob­níkom, chodiacim pred tebou celým svojím srd­com, 15 ktorý si za­choval svoj­mu služob­níkovi Dávidovi, môj­mu ot­covi, to, čo si mu hovoril; a hovoril si svojimi ús­tami a svojou rukou si to naplnil, ako to vidieť dnes. 16 A tak teraz, Hos­podine, Bože Iz­raelov, za­chovaj svoj­mu služob­níkovi Dávidovi, môj­mu ot­covi, to, čo si mu hovoril, po­vediac: Nebude ti vy­hladený muž zp­red mojej tvári, ktorý by sedel na tróne Iz­raelovom, ak len budú os­tríhať tvoji synovia svoju ces­tu, aby chodili v mojom zákone, jako si ty chodil predo mnou. 17 Nuž teraz, Hos­podine, Bože Iz­raelov, nech stojí pev­ne tvoje slovo, ktoré si hovoril svoj­mu služob­níkovi, Dávidovi. 18 Lebo či na­ozaj bude bývať Bôh s človekom na zemi? ! Veď hľa, nebesia a nebesia nebies ťa ne­ob­siah­nu a čo po­tom ten­to dom, ktorý som vy­stavil! 19 Ale však po­hliad­ni na mod­lit­bu svoj­ho služob­níka a na jeho po­kor­nú pros­bu, Hos­podine, môj Bože, počujúc radost­ný krik a mod­lit­bu, ktorú sa mod­lí tvoj služob­ník pred tebou, 20 aby boly tvoje oči ot­vorené na ten­to dom vod­ne i vnoci, na mies­to, o ktorom si po­vedal, že tam položíš svoje meno, aby si vy­slýchal mod­lit­bu, ktorú sa bude mod­liť tvoj služob­ník, ob­rátený k tomuto mies­tu. 21 A budeš počúvať na po­kor­né pros­by svoj­ho služob­níka a svoj­ho ľudu Iz­raela, ktoré sa budú mod­liť k tomuto mies­tu, a tak ty vy­počuješ z mies­ta svoj­ho bývania, z nebies, a vy­slyšíš a od­pus­tíš.- 22 Keby zhrešil človek proti svoj­mu blížnemu, a naloží mu prísahu, aby ju pri­sahal, a keď prij­de prísaha pred tvoj ol­tár do tohoto domu, 23 ty vy­počuj z nebies a učiň a roz­súď svojich služob­níkov za­platiac bez­božnému dajúc mu jeho ces­tu na jeho hlavu a ospravedl­niac spraved­livého dajúc mu podľa jeho spraved­livos­ti.- 24 A keby bol tvoj ľud Iz­rael porazený pred ne­priateľom, pre­to, že zhrešili proti tebe a keď sa na­vrátia a budú oslavovať tvoje meno a budú sa mod­liť a po­kor­ne prosiť pred tebou v tom­to dome, 25 ty vy­slyš z nebies a od­pus­ti hriech svoj­ho ľudu Iz­raela a na­vráť ich do zeme, ktorú si im dal aj ich ot­com.- 26 Keby boly za­vrené nebesia, a nebolo by dažďa, pre­tože zhrešili proti tebe a keby sa mod­lili, ob­rátení k tomuto mies­tu a oslavovali by tvoje meno a odvrátili by sa od svoj­ho hriechu, pre­tože si ich ponížil, 27 ty vy­slyš na nebesiach a od­pus­ti hriech svojich služob­níkov a svoj­ho ľudu Iz­raela, k­torých si ponížil, pre­tože ich učíš dob­rej ces­te, ktorou majú ísť, a daj dážď na svoju zem, ktorú si dal svoj­mu ľudu za dedičs­tvo.- 28 Keby bol hlad v zemi, keby bol mor, sucho a ruda, kobyl­ky a chrús­ty keby boly; keby ho sov­rel jeho ne­priateľ v zemi jeho brán, keby ho stih­la jakákoľvek rana a jakákoľvek ne­moc: 29 každú mod­lit­bu, každú po­kor­nú pros­bu, ktorú by mal ktorýkoľvek človek, alebo všetok tvoj ľud Iz­rael, ktorí by po­znali, každý svoju ranu a svoju bolesť, a keby rozp­re­strel svoje ruky, ob­rátený k tomuto domu, 30 ty vy­slyš z nebies, na pev­nom mies­te svoj­ho bývania a od­pus­ti a daj každému podľa všet­kých jeho ciest, ty, ktorý znáš jeho srd­ce, - lebo len ty sám znáš srd­ce synov človeka,- 31 aby sa ťa báli a chodili po tvojich ces­tách po všet­ky dni, ktoré budú žiť na tvári zeme, ktorú si dal našim ot­com. 32 Áno i cudzozem­ca, ktorý nie je z tvoj­ho ľudu Iz­raela, keby prišiel z ďalekej zeme pre tvoje veľké meno a p­re tvoju moc­nú ruku a p­re tvoje vy­streté rameno, tedy keby prišli a mod­lili by sa, ob­rátení k tomuto domu, 33 ty vy­slyš z nebies, z pev­ného mies­ta svoj­ho bývania a učiň všet­ko, o čo bude k­torý volať k tebe, cudzozemec, aby po­znaly všet­ky národy zeme tvoje meno, a aby sa ťa báli, jako sa ťa bojí tvoj ľud Iz­rael, a aby vedeli, že je tvoje meno menované nad tým­to domom, ktorý som vy­stavil.- 34 Keby vy­šiel tvoj ľud do boja proti svojim ne­priateľom, ces­tou, ktorou by si ich po­slal, a keď sa ti budú mod­liť, ob­rátení smerom k tomuto mes­tu, ktoré si si vy­volil, a k domu, ktorý som vy­stavil tvoj­mu menu, 35 vy­slyš z nebies ich mod­lit­bu a ich po­kor­nú pros­bu a učiň ich súd.- 36 Keby zhrešili proti tebe, lebo veď nieto človeka, ktorý by neh­rešil, a roz­hneval by si sa na nich a vy­dal by si ich ne­priateľovi, a ich jat­ci by ich zajali do ďalekej zeme alebo hoc i do blíz­kej, 37 a keby vstúpili do svoj­ho srd­ca v zemi, v ktorej by boli zajatí, a keby sa ob­rátili a po­kor­ne by prosili volajúc k tebe v zemi svoj­ho zajatia a vraveli by: Zhrešili sme, činili sme pre­vrátene a páchali sme bez­božnosť, 38 a tedy keby sa ob­rátili k tebe celým svojím srd­com a celou svojou dušou v zemi svoj­ho zajatia, do ktorej by ich zajali, a keby sa mod­lili, ob­rátení smerom k svojej zemi, ktorú si dal ich ot­com, a ­smerom k mes­tu, ktoré si vy­volil, a k domu, ktorý som vy­stavil tvoj­mu menu, 39 vy­slyš z nebies, z pev­ného mies­ta svoj­ho bývania, ich mod­lit­bu a ich po­kor­né pros­by a učiň ich súd a od­pus­ti svoj­mu ľudu, čo zhrešili proti tebe. 40 Teraz, môj Bože, nech sú, prosím, tvoje oči ot­vorené a tvoje uši pri­pravené počuť mod­lit­bu z tohoto mies­ta. 41 A tak teraz po­vs­taň, Hos­podine, Bože, aby si si od­počinul ty i truh­la tvojej sily; tvoji kňazi, Hos­podine, Bože, nech sa ob­lečú v spasenie, a tvoji svätí nech sa radujú v dob­rom! 42 Hos­podine, Bože, ne­od­vracuj tvári svoj­ho po­mazaného, pamätaj na rôz­nu milosť, p­re­ukázanú Dávidovi, svoj­mu služob­níkovi!