Roháček › 2. Kráľov › 6

2. Kráľov

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25

Vynorená sekera.1 A synovia prorokov po­vedali Elize­ovi: Hľa, prosíme, mies­to, v ktorom bývame pred tebou, je nám pri­tes­né. 2 Do­voľ, prosíme, žeby sme od­išli až k Jor­dánu a vzali od­tiaľ každý jed­no brv­no a spravíme si tam mies­to, aby sme bývali tam. A riekol: Iďte. 3 A ktorýsi po­vedal: Prosím, poď aj ty so svojimi služob­ník­mi. A riekol: Ja poj­dem. 4 Tak išiel s nimi. A keď prišli k Jor­dánu, rúbali drevo. 5 A stalo sa, keď zo­tínal jeden z nich nejaký kmeň, že mu železo sekery odpadlo do vody. Vtedy skríkol a po­vedal: Ach, môj pane, a to bolo vy­požičané! 6 A muž Boží po­vedal: Kam pad­lo? A keď mu ukázal mies­to, odťal kus dreva a hodil ho ta a spôsobil to, že vy­plávalo železo. 7 A riekol: Zo­dvih­ni si. A on vystrel svoju ruku a vzal ho.- Sýrovia ranení slepotou.8 A sýr­sky kráľ bojoval proti Iz­raelovi. A poradiac sa so svojimi služob­ník­mi po­vedal: Na tom a tom mies­te položí sa moje voj­sko táborom. 9 Vtedy po­slal muž Boží k iz­rael­skému kráľovi s od­kazom: Chráň sa, aby si ne­obišiel toho mies­ta nechajúc ho neobsadené, lebo tade sa spus­tia Sýrovia. 10 A tak po­slal iz­rael­ský kráľ voj­sko na mies­to, o ktorom mu po­vedal muž Boží a po­učil ho, a mal tam na seba po­zor, a to urobil nie raz ani nie dva. 11 Vtedy sa roz­búrilo srd­ce sýr­skeho kráľa pre tú vec a po­volajúc svojich služob­níkov riekol im: Či mi ne­oz­námite, kto z našich donáša zp­rávy izraelskému kráľovi? 12 Na to po­vedal jeden z jeho služob­níkov: Nie, môj pán kráľ, ale prorok Elize­us, ktorý je v Iz­raelovi, oznamuje iz­rael­skému kráľovi slová, ktoré ty hovoríš vo svojej ložnici. 13 A on povedal: Iďte a vidz­te, kde je, aby som po­slal a zlapal ho! A bolo mu oznámené a rečené: Hľa, je v Dotáne. 14 Pre­to ta po­slal kone a vozy a veľké voj­sko. A prij­dúc vnoci ob­kolesili mes­to. 15 A keď vstal skoro ráno sluha muža Božieho a vy­šiel, tu hľa, voj­sko ob­kľučovalo mes­to, kone i vozy. Vtedy mu po­vedal jeho služob­ník: Ach, môj pane, čo budeme robiť?! 16 A on odpovedal: Neboj sa, lebo je viacej tých, ktorí sú s na­mi, ako je tých, ktorí sú s nimi. 17 A Elize­us sa mod­lil a riekol: Hos­podine, prosím, ot­vor jeho oči, aby videl! Vtedy ot­voril Hos­podin oči služob­níka, a videl a hľa, vrch bol pl­ný koní a oh­nivých vozov okolo Elizea. 18 Keď po­tom sos­túpili nep­riatelia k ne­mu, mod­lil sa Elize­us Hos­podinovi a riekol: Poraz, prosím, ten­to národ slepotou! A porazil ich slepotou podľa slova Elize­ov­ho. 19 A Elize­us im po­vedal: Toto nie je tá ces­ta, ani toto neni to mes­to. Poďte za mnou, a za­vediem vás k mužovi, ktorého hľadáte. A za­viedol ich do Samárie. 20 A stalo sa, keď prišli do Samárie, že po­vedal Elize­us: Hos­podine, ot­vor oči tých­to ľudí, aby videli! A Hos­podin ot­voril ich oči, a videli, že hľa, sú pro­stred Samárie. 21 Vtedy po­vedal iz­rael­ský kráľ Elize­ovi, keď ich uvidel: Či ich mám po­biť, po­biť, môj otče? 22 Ale on riekol: Ne­pobiješ! Či by si azda po­bil už hoc aj tých, ktorých by si zajal svojím mečom a svojím lučišťom? Polož pred nich chlieb a vodu, aby jed­li a pili a potom pojdú k svoj­mu pánovi. 23 A pri­pravil im veľkú hos­tinu. A keď sa najed­li a na­pili, pre­pus­til ich, a od­išli k svoj­mu pánovi. A od toho času neprišly viacej lúpežné čaty sýr­ske do zeme Iz­raelovej. Hlad v Samárii. Matka jie vlastné dieťa.24 Po­tom sa stalo, že Ben-hadad, sýr­sky kráľ, shromaždil všet­ko svoje voj­sko a odíduc hore obľahol Samáriu. 25 A po­vs­tal veliký hlad v Samárii, a hľa, nep­riatelia len ob­liehali, a to tak dlho, až bola os­lia hlava za osem­desiat šek­lov striebra a štvr­tina kábu holubäcieho trusu za päť šek­lov striebra. 26 A pri­hodilo sa raz, keď išiel iz­rael­ský kráľ po múre, že nejaká žena kričala na neho a vravela: Po­môž mi, môj pán kráľ! 27 A on riekol: Ak ti ne­pomôže Hos­podin, od­kiaľže ti ja po­môžem? Či azda niečim z hum­na alebo z preša? 28 A potom jej po­vedal kráľ: Čo chceš? A ona riekla: Táto žena mi po­vedala: Daj svoj­ho syna, aby sme ho dnes zjed­ly, a môj­ho syna zjeme zaj­tra. 29 A tak sme uvarily môj­ho syna a zjed­ly sme ho. Ale keď som jej po­vedala druhého dňa: Daj svoj­ho syna, aby sme ho zjed­ly, skryla svoj­ho syna. 30 Tu keď počul kráľ slová ženy, roz­tr­hol svoje rúcho a chodil tak po múre. A ľud videl, že hľa, smútočnú vrecovinu má na svojom tele zo­spod­ku. 31 A k­ráľ povedal: Tak nech mi učiní Bôh a tak nech pri­dá, ak zo­stane stáť hlava Elizea, syna Šafatov­ho, dnes na ňom. 32 A Elize­us sedel vo svojom dome, a starší sedeli s ním. A k­ráľ poslal muža zp­red seba. No, prv ako prišiel po­sol k ne­mu, po­vedal starším: Či vidíte, že ten­to syn vraha po­slal sťať moju hlavu? Hľaďte, keď prij­de po­sol, za­mknite dvere a od­tis­nite ho dverami. Lebo či už nepočuť šum nôh jeho pána za ním? 33 A kým ešte hovoril s nimi, tu hľa, po­sol už pri­chádzal dolu k ne­mu; a k­ráľ pri­beh­núc riekol: Hľa, toto zlé je od Hos­podina; čo mám viacej čakať na Hos­podina!