Roháček › 2. Korintským › 3

2. Korintským

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13

Dostatočnosť z Boha. Litera. Duch.1 Či zase začíname sami seba od­porúčať? Alebo či azda po­trebujeme, jako nie­ktorí, od­porúčajúcich lis­tov na vás alebo od vás od­porúčajúcich? 2 Našim lis­tom ste vy, na­písaným v našich srd­ciach, ktorý znajú a čítajú všet­ci ľudia, 3 a vidieť zjav­ne na vás, že ste lis­tom Kris­tovým, nami pri­slúženým, na­písaným nie čer­nid­lom, ale Duchom živého Boha, nie na kamen­ných do­skách, ale na do­skách srd­ca mäsitých. 4 A takú dôveru máme skr­ze Kris­ta k Bohu. 5 Nie že by sme boli do­statoční sami od seba niečo po­mys­lieť, ako sami zo seba, ale naša do­statočnosť je z Boha, 6 ktorý nás aj učinil do­statočných za služobníkov novej sm­luvy, nie litery, ale Ducha, lebo litera za­bíja, ale Duch oživuje. Keď už starozákonná smluva bola slávna, čím viacej novozákonná. Zástera na očiach Izraela.7 A jest­li služba smr­ti, v literách, vy­rytá na kameňoch, bola sláv­na, takže ne­moh­li synovia Iz­raelovi hľadieť do tvári Mojžišovej pre slávu jeho tvári, po­minuteľnú, 8 jako by po­tom ne­mala byť služba Ducha sláv­na! 9 Lebo ak bola služba od­súdenia sláv­na, služba spraved­livos­ti je o mnoho sláv­nejšia! 10 Ba zrov­na ani nebolo os­lávené, čo bolo os­lávené, v tej čias­t­ke, v službe odsúdenia, pre svr­chovanú slávu na­sledujúcej služby Ducha. 11 Lebo ak to po­minuteľné skr­ze slávu, tým viac to, čo tr­vá, v sláve. 12 Majúc tedy takú nádej po­užívame veľkú smelosť, 13 a nie ako Mojžiš, k­torý kládol zás­teru na svoju tvár, aby nehľadeli synovia Iz­raelovi na koniec toho, čo išlo po­minúť. 14 Ale ich mys­le sa za­tvr­dily, lebo až do dnešného dňa zo­stáva tá is­tá zás­tera pri čítaní starej sm­luvy ne­odos­tretá, lebo sa Kris­tom od­straňuje. 15 Ale až do dnes, kedykoľvek sa číta Mojžiš, leží zás­tera na ich srd­ci; 16 ale hneď, ako by sa ob­rátilo k Pánovi, vôkol sa od­níma zás­tera. 17 A Pán je Duch, a kde je Duch Pánov, tam je sloboda. 18 No, my všet­ci odo­stretou tvárou vzhliadajúc sa v sláve Pánovej sťa v zrkad­le meníme sa na ten is­tý ob­raz, od slávy v slávu, jako od Ducha Pánov­ho.