Roháček › 1. Kronická › 17

1. Kronická

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29

Dávid chce staväť chrám. Odpoveď Božia. O semene Dávidovom.1 A stalo sa, keď už býval Dávid vo svojom dome, že po­vedal Dávid prorokovi Nátanovi: Hľa, ja bývam v ced­rovom dome, a truh­la sm­luvy Hos­podinovej býva pod po­krov­cami. 2 Na to riekol Nátan Dávidovi: Učiň všet­ko, čokoľvek je v tvojom srd­ci, lebo Bôh je s tebou. 3 A stalo sa tej is­tej noci, že stalo sa slovo Božie k Nátanovi po­vediac: 4 Iď a po­vieš Dávidovi, môj­mu služob­níkovi: Tak­to hovorí Hos­podin: Nie ty mi budeš staväť dom na bývanie. 5 Lebo veď som nebýval v dome od toho dňa, ktorého som vy­viedol Iz­raela hore, až do tohoto dňa a bol som s ním tak, že som chodil zo stánu do stánu a zo svätop­ríbyt­ku do svätopríbytku. 6 Kadekoľvek som chodil medzi celým Iz­raelom, či som azda voľakedy povedal slovo nie­ktorému zo sud­cov Iz­raelových, ktorému som pri­kázal pásť môj ľud, aby som bol po­vedal: Prečo ste mi ne­vy­stavili ced­rového domu? 7 A tak teraz tak­to po­vieš môj­mu služob­níkovi Dávidovi: Tak­to hovorí Hos­podin Zá­stupov: Ja som ťa vzal s pas­tvis­ka zpoza oviec, aby si bol voj­vodom nad mojím ľudom Iz­raelom. 8 A bol som s tebou všade, kam­koľvek si išiel, a vy­hladil som všet­kých tvojich ne­priateľov zp­red tvojej tvári a učinil som ti meno jako meno niek­torého z veľkých, ktorí sú na zemi. 9 A ustanovil som svoj­mu ľudu Iz­raelovi mies­to a za­sadil som ho tak, že býva na svojom vlast­nom mies­te a nebude sa viacej triasť, ani ho už nebudú viacej zdierať synovia ne­právos­ti jako tam prv, 10 a jako ho zdierali od tých čias, ako som pri­kázal, aby boli sudcovia nad mojím ľudom Iz­raelom, a zo­hnul som všet­kých tvojich ne­priateľov pod teba a k tomu ti oznamujem, že Hos­podin vy­staví tebe dom. 11 A bude, keď sa vy­pl­nia tvoje dni, aby si od­išiel a bol so svojimi ot­cami, že po­stavím tvoje semeno po tebe, ktoré bude zpomedzi tvojich synov, a upev­ním jeho kráľov­stvo. 12 Ten mi vy­staví dom, a ja postavím pev­ne jeho trón, aby stál až na veky. 13 Ja mu budem ot­com, a on mi bude synom, a svojej milos­ti ne­od­nímem od neho, jako som ju odňal od toho, ktorý bol pred tebou. 14 A po­stavím ho, aby stál v mojom dome a v mojom kráľov­stve až na veky, a jeho trón bude stáť pev­ne až na veky. 15 Podľa všet­kých tých­to slov a podľa celého tohoto videnia, tak hovoril Nátan Dávidovi. Modlitba Dávidova.16 Po­tom vošiel kráľ Dávid a po­sadiac sa pred Hos­podinom po­vedal: Kto som ja Hos­podine, Bože, a kto je môj dom, že si ma do­viedol až sem?! 17 A ešte i to bolo málo v tvojich očiach, ó, Bože, a pre­to si hovoril aj o dome svoj­ho služob­níka do ďalekej budúc­nos­ti a po­hliadol si na mňa na spôsob, ako hľadíme na vznešeného človeka, Hos­podine, Bože! 18 A čože ti má ešte viacej hovoriť Dávid o sláve, k­torou si poc­til svojho služob­níka, keď ty pred­sa znáš svoj­ho služob­níka! 19 Hos­podine, pre svoj­ho služob­níka a podľa dob­roty svojho srd­ca činíš všet­ko toto veľké, aby si dal znať všet­ky tie veľké veci. 20 Hos­podine, ni­kto nie je tebe rov­ný, ani niet Boha krome teba podľa všet­kého toho, čo sme počuli na svoje uši. 21 A kto je ako tvoj ľud Iz­rael, jediný to národ na zemi, ktorý išiel Bôh vy­kúpiť sebe za ľud; aby si si učinil meno učiniac veľké a strašné veci, vy­ženúc zp­red tvári svoj­ho ľudu, ktorý si vy­kúpil z Egyp­ta národy! 22 A dal si svoj ľud, Iz­raela, aby ti bol za ľud až na veky. A ty, Hos­podine, si sa im stal Bohom. 23 A tak teraz Hos­podine, slovo, ktoré si hovoril ­vzhľadom na svoj­ho služob­níka a na jeho dom, nech stojí ne­och­vej­ne až na veky, a učiň, ako si hovoril. 24 A tvoje meno nech stojí ne­och­vej­ne a nech je velebené až na veky tým, že budú hovoriť: Hos­podin Zá­stupov, Bôh Iz­raelov, je Bohom Iz­raelovi! A dom Dávida, tvoj­ho služob­níka, nech je stály pred tvojou tvárou. 25 Lebo ty, môj Bože, si od­halil ucho svoj­ho služob­níka a tak si mu zjavil, že mu vy­stavíš dom. Pre­to našiel tvoj služob­ník hotové svoje srd­ce modliť sa pred tebou. 26 A tak teraz, ó, Hos­podine, ty si Bôh a hovoril si to dob­ré o svojom služob­níkovi!- 27 Teraz tedy si ráčil požeh­nať dom svoj­ho služob­níka, aby bol na veky pred tvojou tvárou, lebo ty, Hos­podine, si požeh­nal, a bude požeh­naný až na veky.