Evanjelický › Židom › 12

Židom

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13

Za Ježišovým príkladom vytrvajme v životnom boji1 Pre­to aj my, keďže máme toľký ob­lak sved­kov okolo seba, zložme všet­ko, čo nám je na ťar­chu, i hriech, ktorý nás tak ľah­ko opan­táva, a buďme vy­trvalí v zápase, ktorý máme pred sebou. 2 Hľaďme na Ježiša, Pôvod­cu a Do­konávateľa viery, ktorý na­priek rados­ti, čo Ho čakala, pre­tr­pel kríž; po­hr­dol po­tupou a po­sadil sa na pravici Božieho trónu. 3 Mys­lite na Toho, ktorý zniesol taký od­por hriešnikov proti sebe, aby ste ne­us­távali a ne­klesali na duchu. 4 Ešte ste sa ne­sprotivili až do kr­vi, bojujúc proti hriechu. 5 A za­bud­li ste na na­pomenutie, ktoré vám znie ako synom: Ne­pohŕdaj, syn môj, výchovou Pánovou, a ne­klesaj, keď ťa tres­tá; 6 lebo koho miluje Pán, toho prís­ne vy­chováva, a šľahá každého, koho prijíma za syna. 7 Vy­trvaj­te, aby vás vy­choval. Ako so syn­mi za­ob­chádza Boh s vami. Veď kdeže je syn, ktorého by otec ne­vychovával? 8 Ak zo­stávate bez prís­nej výchovy, v akej majú všet­ci podiel, ste cudzoložňatá, a nie ste synovia! 9 A po­tom: mali sme teles­ných ot­cov, ktorí nás prís­ne vy­chovávali, a ctili sme si ich. Či sa ne­máme tým viac pod­dať Ot­covi duchov, a budeme žiť? 10 Veď tam­tí vy­chovávali len krát­ky čas, ako uznávali za dob­ré, On však pre naše pravé dob­ro, aby sme sa stali účast­nými Jeho svätos­ti. 11 Prav­da, nijaká prís­na výchova, po­kiaľ tr­vá, nez­dá sa radost­nou, ale žalost­nou; po­tom však prináša ovocie po­koja a spravod­livos­ti tým, ktorých vy­cvičila. 12 Pre­to: zase vzpružte ochab­nuté ramená a pod­lomené kolená! 13 A urov­naj­te si chod­níky nohám, aby to, čo je chromé, sa ne­vyt­klo, ale radšej ozdravelo. 14 Hľadaj­te po­koj s každým človekom i po­svät­nosť, bez ktorej ni­kto ne­uvidí Pána! 15 Dbaj­te, aby ni­kto ne­vypadol z milos­ti Božej; aby ne­vyrás­tol ako nejaký hor­ký koreň a ne­pôsobil trápenie a aby sa ním mnohí ne­poškvr­nili; 16 aby ni­kto nebol smil­níkom alebo bez­božníkom ako Ézav, ktorý si za jeden jediný po­krm predal pr­voroden­stvo. 17 Veď viete, že aj keď ne­skôr chcel zdediť požeh­nanie, bol za­vr­hnutý, a hoci ho so sl­zami hľadal, nenašiel možnosť po­kánia. 18 Ne­pris­túpili ste zais­te k hmatateľnému [vr­chu] ani k horiacemu ohňu, ani k ob­laku, ani k tme, ani k búr­ke 19 ani k hučaniu trúby a hr­motu slov, ktoré - keď počuli (Židia) - prosili, aby sa k nim viac nehovorilo; 20 ne­moh­li totiž zniesť výs­trahu: Keď sa zviera čo i len dot­kne vr­chu, bude ukameňované. 21 A také strašné bolo videnie, že Mojžiš po­vedal: Zľakol som sa a trasiem sa. 22 Ale pri­stúpili ste k vr­chu Si­onu a k mes­tu živého Boha, nebes­kému Jeruzalemu, a k desaťtisícom an­jelov, k sláv­nost­nému zhromaždeniu 23 a k zboru pr­vorodených, ktorí sú za­písaní v nebesiach, k Sud­covi Bohu všet­kých, k duchom spravod­livých, ktorí do­siah­li do­konalosť, 24 k Pro­stred­níkovi novej zmluvy, Ježišovi, a k po­kropeniu kr­vou, ktorá volá hlas­nejšie ako Ábelova. 25 Hľaďte, aby ste ne­od­porovali Tomu, ktorý hovorí. Lebo keď ne­ušli (tres­tu) tam­tí, ktorí od­porovali tomu, čo im na zemi zjavil vôľu Božiu, o čo menej my, keď sa od­vrátime od Toho, ktorý (hovorí) z neba. 26 Jeho hlas vtedy otriasol zemou, a teraz dáva za­sľúbenie a hovorí: Ešte raz za­trasiem zemou, ale aj nebom. 27 A to: ešte raz, zrej­me po­ukazuje na zmenu vecí, ktorými za­trasie ako stvorenými, aby zo­stalo, čo sa ne­môže otriasť. 28 Pre­to buďme vďační a prijímaj­me ne­o­trasiteľné kráľov­stvo; a tak­to slúžme Bohu, aby sme sa Mu páčili: s úc­tou a bázňou. 29 Lebo aj náš Boh je zožierajúcim ohňom.