EvanjelickýKazateľ1

Kazateľ

1 Slová Kazateľa, syna Dávidov­ho, kráľa v Jeruzaleme. Všetko zemské je márne2 Már­nosť nad már­nos­ti - hovorí Kazateľ. Már­nosť nad már­nos­ti, všet­ko je már­nosť. 3 Aký osoh má človek zo všet­kej svojej lopoty, ktorou sa umára pod sln­kom? 4 Po­kolenie od­chádza a druhé pri­chádza, ale zem stojí naveky. 5 Sln­ko vy­chodí, sln­ko za­padá, náh­li sa na svoje mies­to, kde znova vy­chádza. 6 Vietor duje k juhu a ob­racia sa na sever, stále krúžiac veje a vo svojom kolobehu sa vracia. 7 Všet­ky po­toky tečú do mora, ale more sa ne­na­pl­ní; po­toky sa vracajú na mies­to, kam tečú. 8 Všet­ko je pl­né trudu, ni­kto to ne­môže vy­sloviť; oko sa ni­kdy do sýtos­ti nenadíva, ucho sa ni­kdy do­sť ne­na­počúva. 9 Čo bolo, bude za­se, a čo sa dialo, bude sa opäť diať. Nič nového nieto pod sln­kom. 10 Je niečo, o čom možno po­vedať: Po­zri, to je niečo nové? Dáv­no to bolo, vo vekoch, ktoré boli pred na­mi. 11 Niet pamiat­ky po pr­vot­ných veciach, ani na ne­skoršie, čo na­stanú, nebudú mať spomien­ky tí, ktorí budú ne­skôr. Snaha po múdrosti je márna12 Ja, Kazateľ, bol som kráľom nad Iz­raelom v Jeruzaleme. 13 Zau­mienil som si múd­rosťou vy­pát­rať a vy­skúmať všet­ko, čo sa deje pod nebom. Ťažkú úlohu dal Boh ľud­ským synom, aby sa ňou umárali. 14 Videl som všet­ko, čo sa deje pod sln­kom, a hľa - všet­ko to je már­nosť a hon­ba za vet­rom. 15 Krivé ne­možno narov­nať, a čo chýba, ne­možno spočítať. 16 Po­vedal som si: Nadobudol som väčšiu a hoj­nejšiu múd­rosť ako všet­ci, ktorí predo mnou boli v Jeruzaleme, a moje srd­ce za­kúsilo mnoho múd­ros­ti a po­znania. 17 Zau­mienil som si po­znávať múd­rosť a po­znať po­chabosť a bláz­nov­stvo. Spoz­nal som, že aj to je len hon­ba za vet­rom. 18 Lebo kde je mnoho múd­ros­ti, tam je mnoho mr­zutos­ti, a kto rozm­nožuje po­znanie, rozm­nožuje bolesť.