Evanjelický › Žalmy › 39

Žalmy

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52
• 53
• 54
• 55
• 56
• 57
• 58
• 59
• 60
• 61
• 62
• 63
• 64
• 65
• 66
• 67
• 68
• 69
• 70
• 71
• 72
• 73
• 74
• 75
• 76
• 77
• 78
• 79
• 80
• 81
• 82
• 83
• 84
• 85
• 86
• 87
• 88
• 89
• 90
• 91
• 92
• 93
• 94
• 95
• 96
• 97
• 98
• 99
• 100
• 101
• 102
• 103
• 104
• 105
• 106
• 107
• 108
• 109
• 110
• 111
• 112
• 113
• 114
• 115
• 116
• 117
• 118
• 119
• 120
• 121
• 122
• 123
• 124
• 125
• 126
• 127
• 128
• 129
• 130
• 131
• 132
• 133
• 134
• 135
• 136
• 137
• 138
• 139
• 140
• 141
• 142
• 143
• 144
• 145
• 146
• 147
• 148
• 149
• 150

Boh útechou pri pocite hriešnosti a pominuteľnosti1 Pre hudob­ný pred­nes. Pre Jedutúna. Žalm Dávidov.
2 Po­vedal som: Po­zor dám na svoje ces­ty, aby som ne­zhrešil jazykom; na uzde si chcem držať jazyk, do­kiaľ je bez­božník predo mnou!
3 Onemel som a za­tíchol, za­mĺkol som ned­bajúc na výhody, ale moja bolesť sa roz­jat­rila.
4 Tlelo mi srd­ce vo vnút­ri, pri roz­jímaní oheň vzplanul vo mne. Musel som pre­hovoriť jazykom:
5 Hos­podine, daj mi po­znať, že skonať musím, a ako je môj život vy­meraný, aby som vedel, aký som po­minuteľný!
6 Aj­hľa, na piade si mi vy­meral dni a čas môj­ho života je ako nič pred Tebou. Len ako már­nosť stojí tu každý človek. Sela.
7 Len ako tôňa chodí človek, len pre már­nosť sa vzrušuje, hromadí, ale ne­vie, kto to po­berie.
8 A teraz, čo očakávať, Pane? K Tebe sa ne­sie moja nádej.
9 Vy­trh­ni ma zo všet­kých mojich prie­stup­kov, ne­vydávaj ma bláz­nom na po­smech!
10 Onemel som, ne­ot­vorím ús­ta, lebo Ty si to urobil.
11 Od­vráť odo mňa svoj úder, zhynul som od švihania Tvojej ruky.
12 Tres­tami za vinu kar­háš človeka, roz­kladáš sťa moľ to, čo je vzác­ne na ňom. Len már­nosťou je každý človek. Sela.
13 Počuj moju mod­lit­bu, ó Hos­podine, na­slúchaj môj­mu volaniu! Ne­mlč, keď vy­lievam sl­zy, lebo som hosťom u Teba, pút­nikom ako všet­ci moji ot­covia.
14 Od­vráť odo mňa po­hľad, nech po­ok­rejem skôr, ako odídem, a nebude ma viac.