EvanjelickýSofoniáš2

Sofoniáš

Výzva k pokániu1 Zhromaždite sa a zíďte, vy, národ bez han­by! 2 Skôr, ako sa stane, čo je určené, a váš deň od­letí ako pleva; skôr, ako príde na vás páľava hnevu Hos­podinov­ho, skôr, ako príde na vás deň hnevu Hos­podinov­ho, 3 hľadaj­te Hos­podina, všet­ci po­kor­ní zeme, ktorí pl­níte Jeho nariadenia. Hľadaj­te spravod­livosť, hľadaj­te po­koru, azda sa ukryjete v deň hnevu Hos­podinov­ho. Súd nad Filištínskom, Moábom, Ammónom, Kúšom a Asýriou4 Gaza bude opus­tená a Aškalón bude púšťou; Ašdód na polud­nie vy­ženú a Ek­rón bude vy­korenený. 5 Beda obyvateľom prímor­ského kraja, národu Keretej­cov. Slovo Hos­podinovo je proti vám, Kanaán, krajina Filištín­cov, tak ťa zničím, že zo­staneš bez obyvateľov. 6 Prímor­ský kraj bude pas­tvou a lúčinou pre pas­tierov s košiar­mi pre ov­ce. 7 Prímor­ský kraj pri­pad­ne zvyšku domu Júdov­ho. Na nich budú pásť, večer sa ukladať v domoch Aškalónu, keď ich navštívi ich Boh, Hos­podin, a zmení ich údel. 8 Počul som Moábovo po­tupovanie a utŕhanie Am­món­cov, ktorými po­tupovali môj ľud a proti jeho hraniciam sa vy­pínali. 9 Pre­to, akože žijem - znie výrok Hos­podina moc­nos­tí, Boha Iz­raela - Moáb bude ako Sodoma a Am­món­ci ako Gomora, ako žihľavis­ko, ako soľná jama a večná púšť. Zvyšky môj­ho ľudu ho vy­plienia a ostatok môj­ho národa ho vez­me do vlast­níc­tva. 10 To budú mať za svoju pýchu, lebo po­tupili ľud Hos­podina moc­nos­tí a vy­pínali sa nadeň. 11 Hos­podin bude hroz­ný proti nim, pre­tože sch­rad­núť dá všet­kým bohom zeme, a klaňať sa Mu bude každý na svojom mies­te, všet­ky os­trovy národov. 12 Aj vy, Kúšij­ci, budete pre­bod­nutí mojím mečom. 13 Po­tom na­tiah­ne svoju ruku na sever, zničí aj Asýriu. Ninive zmení na pu­statinu, vy­pra­hnutú ako púšť. 14 V ňom budú polihovať stáda a zver všet­kých druhov, pelikán i jež nocovať budú medzi jeho stĺp­mi, kuvik bude spievať v ok­nách, hav­ran na prahu, keď str­hané bude céd­rové ob­loženie. 15 To je jasavé mes­to, ktoré si bývalo v bez­pečí a ktoré v sebe mys­lelo: Ja som, a nič viac. Akou pu­statinou sa stalo, dúpäťom zvere! Každý, kto pôj­de pop­ri ňom, za­pís­ka naň a máv­ne rukou.