Evanjelický › Skutky › 27

Skutky

Skutky apoštolov

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28

Cesta na Krétu1 Keď už bolo roz­hod­nuté, že sa budeme plaviť do Itálie, odo­vzdali Pav­la a nie­ktorých iných väzňov Júli­ovi, stot­níkovi cisár­skeho prápora. 2 Vstúpili sme teda na ad­ramit­skú loď, ktorá mala plávať pop­ri po­breží Ázie, a po­hli sme sa. Bol s nami aj Macedón­sky Aris­tar­chos z Tesaloniky. 3 Na druhý deň pri­stáli sme v Sidone a Július, ktorý sa prívetivo správal k Pav­lovi, do­volil mu ísť k priateľom a prijať od nich za­opat­renie. 4 Keď sme sa po­hli od­tiaľ, plavili sme sa poniže Cyp­ru, lebo vet­ry duli proti nám, 5 pre­plavili sme sa Cilic­kým a Pam­fil­ským morom a došli sme do Myry v Lýcii. 6 Tu našiel stot­ník alexan­drij­skú loď, ktorá sa mala plaviť do Itálie, a naložil nás na ňu. 7 Mnoho dní plavili sme sa už po­maly, s námahou do­stali sme sa ku Knídu, a keďže nám vietor pre­kážal, plavili sme sa poniže Kréty vedľa Sal­mony. 8 Hor­ko-ťažko sme ju minuli a prišli na mies­to, menované Pek­ný prí­stav, neďaleko ktorého bolo mes­to Lasea. 9 Uplynulo zase hod­ne času a aj plav­ba bola nebez­pečná, lebo bolo už po pôs­te Dňa zmierenia , pre­to po­vedal Pavel: 10 Mužovia, pred­vídam, že plav­ba bude náročná a spojená s veľkou stratou nielen pre ná­klad a pre loď, ale aj pre naše životy. 11 Ale stot­ník väčšmi dôveroval kor­midel­níkovi a majiteľovi lode ako slovám Pav­lovým. 12 A keďže ani prí­stav nebol vhod­ný na pre­zimovanie, väčšina sa roz­hod­la pus­tiť od­tiaľ, či by sa im azda ne­podarilo dôj­sť do Feniky, krét­skeho prí­stavu, ob­ráteného na juho a severozápad, a tam pre­zimovať. Búrka na mori13 Keďže za­vial južný vietor, mys­leli si, že uskutočnia svoj plán; vy­tiah­li kot­vu a plavili sa po­zdĺž Kréty. 14 Ale one­dl­ho sa str­hol búr­livý vietor, takz­vaný severovýchod­ný. 15 Keď loď, ním za­chvátená, ne­moh­la odolať vet­ru, ponechali sme ju samu na seba, a tak sme boli unášaní. 16 Pod­beh­li sme popod ne­veľký os­trov, po­menovaný Klau­da, a len s námahou sme sa moh­li zmoc­niť zá­chran­ného čl­na. 17 Keď ho vy­tiah­li, po­užili po­moc­né pros­tried­ky a pod­pásali loď. V obave, že narazia na plytčinu Syr­tu, stiah­li plach­ty, a tak sa dali unášať. 18 Keďže vietor nimi veľmi zmietal, na druhý deň vy­hádzali ná­klad, 19 na tretí deň vlast­nými rukami vy­hádzali aj lod­né náradie, 20 a keď nie­koľko dní sa ani sln­ko ani hviez­dy ne­ukazovali a búr­ka stále zúrila, stratili všet­ku nádej, že sa za­chránia. 21 Keď im už dlho ani jesť nechutilo, po­stavil sa Pavel pro­stred nich a po­vedal: Mužovia, mali ste ma po­slúch­nuť a nehýbať sa od Kréty, a boli by ste si usporili toh­to trápenia, aj straty. 22 Ale teraz vás na­pomínam: buďte dob­rej mys­le; lebo ani jeden z vás nezahynie, ok­rem lode. 23 Tej­to noci zjavil sa mi totiž an­jel toho Boha, ktorému pat­rím a ktorému slúžim, 24 a riekol mi: Neboj sa, Pavel, pred cisárom musíš stáť, a hľa, Boh ti daroval všet­kých, ktorí sa plavia s tebou. 25 Pre­to buďte dob­rej mys­le, mužovia, lebo verím Bohu, že sa tak stane, ako mi oznámil. 26 Musíme však priraziť k nejakému os­trovu. Stroskotanie lode27 Keď už bola š­tr­nás­ta noc, ako nás sem-tam zmietalo na Ad­riatic­kom mori, okolo pol­noci spozorovali námor­níci, že sa k nám blíži akási zem. 28 Spus­tili hneď olov­nicu a zis­tili hĺb­ku na dvad­sať siah; po­odišli ďalej, spus­tili zase olov­nicu a zis­tili hĺb­ku na pät­násť siah. 29 V obave, že narazíme na ús­kalie, spus­tili od­zadu štyri kot­vy a žiadali si, aby bol deň. 30 Keď sa námor­níci po­kúsili utiecť z lode a spus­tili na more zá­chran­ný čln pod zámien­kou, akoby aj od­predu chceli spus­tiť kot­vy, 31 po­vedal Pavel stot­níkovi a vojakom: Ak títo nezos­tanú na lodi, nebudete sa môcť za­chrániť. 32 Vtedy vojaci preťali po­v­razy na čl­ne a dali mu spad­núť. 33 Prv, ako sa rozo­dnilo, na­pomínal Pavel všet­kých, aby si zajed­li hovoriac: Už je š­tr­nás­ty deň, ako vy­čkávate o hlade a nič nejete. 34 Pre­to vás na­pomínam, aby ste si zajed­li; treba vám to na vlast­nú zá­chranu, lebo sa ni­komu z vás ani vlas ne­stratí z hlavy. 35 A ako to po­vedal, vzal chlieb, ďakoval Bohu pred všet­kými, ro­zlomil ho a začal jesť. 36 Nato sa všet­kým vrátila dob­rá myseľ, a aj oni jed­li. 37 Bolo ich všet­kých na lodi dve­stosedem­desiatšesť. 38 Keď sa najed­li, odľahčili loď, vy­sypúc obilie do mora. 39 A keď sa rozo­dnilo, ne­vedeli, čo je to za zem, ale spozorovali akýsi záliv, majúci plochý breh; k tomu, ak by bolo možné, umienili si pri­stáť s loďou. 40 Od­rezali teda kot­vy a pus­tili sa po mori; zároveň uvoľnili po­v­razy na kor­mid­lách, vy­streli pred­nú plach­tu po vet­re a hnali sa k brehu. 41 Keďže však na­beh­li na plytčinu, za­stali s loďou, pred­ná časť lode uviaz­la a ani sa ne­poh­la, za­dná časť sa však roz­pad­la pod návalom vĺn. 42 Vojaci radili po­biť väzňov, aby nie­ktorí z nich ne­vyp­lával a ne­utiekol. 43 Ale stot­ník chcel za­chrániť Pav­la a pre­kazil to. Roz­kázal tým, čo vedeli plávať, aby pr­ví po­skákali a vy­plávali na zem; 44 os­tat­ní však, jed­ni na do­skách, iní na tros­kách lode, a tak sa stalo, že sa všet­ci do­stali na zem za­chránení.