Evanjelický › Plač › 4

Plač

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5

Najväčšie utrpenie obyvateľstva a detí1 Jaj, ako sčer­nelo zlato, ako sa zmenilo rýdze zlato! Roz­sypané sú po­svät­né kamene po všet­kých rohoch ulíc! 2 Vzác­nych synov si­on­ských, naj­lepšieho zlata hod­ných, počítali za hlinené nádoby, za dielo hr­nčiarových rúk. 3 Ešte aj šakaly podávajú pr­sia a nadájajú svoje mladé, ale dcéra môj­ho ľudu je taká krutá ako pšt­rosy na púšti. 4 Ne­mluvňatám sa jazyk lepil o ďas­ná od smädu, deti žiadali chlieb, ni­kto im ho však nelámal. 5 Tie, čo jedávali lahôd­ky, hynú na uliciach, tie, čo pes­tovali v pur­pure, ocitajú sa na smetis­ku. 6 Väčšia bola vina dcéry môj­ho ľudu ako hriech Sodomy, čo bola vy­vrátená za okamih bez toho, že by nie­kto položil na ňu ruku. 7 Jej kniežatá boli čis­tejšie ako sneh a belšie ako mlieko, ich telo bolo ružovejšie ako korál, ich žily ako zafír. 8 Teraz je ich výzor tmavší ako sadze, ne­poz­nať ich na uliciach, koža na tele im zvrás­kavela a vy­sch­la ako drevo. 9 Lepšie boli na tom pre­bod­nutí mečom, ako tí, ktorých umoril hlad, ktorí za­hynuli vy­čer­paní pre nedos­tatok poľných plodín. 10 Ruky žien, čo bývali milo­sr­d­né, uvarili vlast­né deti; ony sa im stali po­kr­mom pri skaze dcéry môj­ho ľudu. 11 Hos­podin do­vŕšil svoju prch­kosť, vy­lial páľavu svoj­ho hnevu, zažal oheň na Si­one, ktorý strávil jeho zá­klady. 12 Neboli by verili králi zeme, ani všet­ci obyvatelia sveta, že protiv­ník a ne­priateľ môže voj­sť do brán Jeruzalema. Vina a údel falošných prorokov a kňazov13 Stalo sa to pre hriechy jeho prorokov, pre viny jeho kňazov, ktorí v ňom prelievali krv spravod­livých. 14 Blúdili po uliciach ako slepí, tak po­tres­taní kr­vou, že sa ľudia ne­moh­li dot­knúť ich odevu. 15 Vy­hnite sa: Nečis­tý! Pri­volávali si: Vy­hnite sa, vy­hnite, nedotýkaj­te sa! Keď sa tac­kajúc vzdialili, hovorili medzi po­han­mi: Ne­môžu tu ďalej bývať. 16 Sám Hos­podin ich rozp­týlil, nech­ce sa viac na nich dívať. Osoby kňazov si nec­tili, star­com ne­pre­ukazovali milosť. 17 Naše oči sa vy­siľovali, már­ne vy­čkávajúc po­moc pre nás; zo svojej strážnej veže vy­zerali sme k národu, ktorý nás nezach­ránil. 18 Strieh­li na naše kroky, ne­moh­li sme chodiť po svojich uliciach. Pri­blížil sa náš koniec, na­pl­nili sa naše dni, lebo prišiel náš koniec. 19 Nad nebes­kých or­lov rých­lejší boli tí, čo nás hnali, na­hnali nás do hôr, na púšti strieh­li na nás. 20 Dych nášho života, po­mazaný Hos­podinov , chytený bol v ich jamách; o ňom sme hovorili: V jeho tieni budeme žiť medzi národ­mi. 21 Teš sa a raduj, dcéra Edóm, čo bývaš v krajine Úc, aj tebe sa do­stane z kalicha, opiješ sa a ob­nažíš. 22 Od­pykaná je tvoja vina, dcéra Si­on, už ťa ne­od­vedie Pán do zajatia. Po­tres­tá tvoju vinu, dcéra Edóm, a od­halí tvoje hriechy.