Evanjelický › Plač › 2

Plač

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5

Plač nad zbúraným Jeruzalemom1 Jaj, akým ob­lakom za­strel Pán dcéru Sion vo svojom hneve; zhodil z neba na zem oz­dobu Iz­raela, ne­pamätal na pod­nož svojich nôh v deň svoj­ho hnevu. 2 Pán bez milos­ti zničil všet­ky príbyt­ky Jákobove, vo svojej prch­kos­ti zrúcal opev­nenia jud­skej dcéry, zvr­hol na zem, znes­vätil kráľov­stvo i jeho kniežatá. 3 V pálčivom hneve zoťal všet­ky rohy Iz­raela, od­tiahol svoju pravicu, keď prišiel ne­priateľ; v Jákobovi zažal plápolavý oheň, ktorý požieral všet­ko do­okola. 4 Na­päl svoj luk ako ne­priateľ, vzpriamila sa Jeho pravica; vraždila sťa protiv­ník všet­ko, čo bolo vzác­ne očiam v stane dcéry Si­on, ako oheň vy­lial svoju prch­kosť. 5 Pán sa stal akoby ne­priateľom, znivočil Iz­rael, znivočil všet­ky jeho paláce, skazil jeho pev­nos­ti, rozm­nožil dcére jud­skej smútok i žiaľ. 6 Násil­ne skazil svoje obyd­lie, zničil svoj svätos­tánok. Hos­podin v za­bud­nutie pri­viedol na Si­one sviatok i deň od­počin­ku . Vo svojom kar­hajúcom hneve za­vr­hol kráľa i kňaza. 7 Za­vr­hol Pán svoj ol­tár, za­prel svoju svätyňu, ne­priateľom do rúk vy­dal múry svojich palácov. Hučali v dome Hos­podinovom ako v deň zhromaždenia. 8 Hos­podin si umienil zrúcať hrad­by dcéry Si­on, roz­tiahol meraciu šnúru a ne­stiahol ruku od ničenia; za­rmútil múry i hrad­by, zrúcali sa na­pos­pol. 9 Do zeme vnorili sa jej brány, skazil, dolámal jej závory; jej kráľ i kniežatá sú medzi po­han­mi, kde nieto vy­javenia, ani jej proroci nedos­távajú videnie od Hos­podina. 10 Na zemi sedia, mlčia starší dcéry Si­on. Na­sypali si prach na hlavu, opásali sa vrecovinou. Jeruzalem­ské pan­ny zvesili hlavu k zemi. 11 Oči mi hynú od sĺz, vrie to v mojom vnút­ri. Na zem sa mi vy­liala pečeň pre skazu dcéry môj­ho ľudu, keď omd­lievali dojčatá a ne­mluvňatá na námes­tiach mes­ta. 12 Vraveli svojim mat­kám: Kde je obilie a víno? keď omd­lievali ako ranení na námes­tiach mes­ta, keď vy­púšťali dušu v náručiach svojich matiek. 13 Čo mám po­vedať o tebe, k čomu ťa pri­podob­niť, dcéra Jeruzalem? Čo prirov­nám k tebe, aby som ťa po­tešil, panen­ská dcéra Si­on? Veď tvoja skaza je veľká ako more, kto ťa uzdraví? 14 Tvoji proroci pred­vídali klam a ne­zmysel, a ne­od­haľovali tvoju vinu, aby zmenili tvoj údel. Pred­vídali ti vešt­by falošné a zvod­né. 15 Spľas­li nad tebou rukami všet­ci, čo idú okolo; zhík­li a kývali hlavami nad dcérou jeruzalem­skou: Toto je mes­to, ktoré nazývali vr­cholom krásy, roz­košou celej zeme? 16 Všet­ci tvoji ne­priatelia škerili ús­ta nad tebou, híkali, šk­rípali zubami a po­vedali: Zničili sme ju! Toto je deň, na ktorý sme čakali, dožili sme sa ho a videli sme! 17 Hos­podin urobil, čo si zau­mienil, spl­nil, čo po­vedal, čo roz­kázal v dáv­nych časoch; zrúcal neúp­ros­ne; ne­priateľovi spôsobil radosť nad tebou, zdvihol roh tvojich protiv­níkov. 18 Hlasito volaj k Pánovi, panen­ská dcéra Si­on. Vy­lievaj slzy ako po­tok vo dne i v noci; nedop­raj si od­počinok, nech ne­má po­koj zrenica tvoj­ho oka. 19 Po­vs­taň, nariekaj v noci, na začiat­ku nočných stráží! Vy­lievaj svoje srd­ce ako vodu pred tvárou Pánovou, dvíhaj k Nemu svoje dlane za život svojich detí, ktoré omd­lievajú hladom na rohoch všet­kých ulíc! 20 Po­zri sa, Hos­podine, a všim­ni si, s kým si tak naložil! Či ženy majú jesť svoj plod, zdravo narodené deti? Či smie byť za­vraždený v Pánovej svätyni prorok i kňaz? 21 Po uliciach na zemi ležia chlapec i starec; tvoje pan­ny i mláden­ci pad­li mečom; usmr­coval si v deň svoj­ho hnevu, za­bíjal si a neľutoval. 22 Zvolal si ako k sláv­nos­ti zo všet­kých strán tých, ktorých sa bojím, v deň Hos­podinov nebol ni­kto, kto by bol ušiel a unikol; tých, čo som porodila a vy­chovala, ne­priateľ vy­kynožil.