Evanjelický › Nehemiáš › 9

Nehemiáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13

Kajúca modlitba ľudu1 Na dvad­siaty štvr­tý deň toho is­tého mesiaca sa Iz­rael­ci zhromaždili na pôst, ob­lečení do vrecoviny, po­sypaní zemou. 2 Po­tom­kovia Iz­raela sa od­delili od všet­kých cudzin­cov, a keď sa po­stavili, vy­znávali sa zo svojich hriechov a z pre­vinení svojich ot­cov. 3 Po­tom po­vs­tali zo svojich miest a štv­rť dňa čítali z knihy zákona svoj­ho Boha, Hos­podina, štv­rť dňa vy­znávali a klaňali sa svoj­mu Bohu, Hos­podinovi. 4 Po­tom sa Jéšúa, Bání, Kad­míél, Šeban­já, Bun­ní, Šéréb­ja, Bání a Kenání po­stavili na stupienok pre levítov a hlas­no volali k svoj­mu Bohu, Hos­podinovi. 5 Levíti Jéšúa, Kad­miél, Bání, Chašab­neja, Šéréb­ja, Hódija, Šeban­ja, Petach­ja roz­kázali: Vstaňte, dob­rorečte svoj­mu Bohu, Hos­podinovi od vekov až na veky; nech dob­rorečia Jeho sláv­nemu menu, ktoré je veleb­nejšie nad všet­ko dob­rorečenie i chválu: 6 Ty si jediný, Hos­podine, Ty si stvoril nebesá; nebesá nebies a ich všet­ky voje, zem i všet­ko, čo je na nej, moria i všet­ko, čo je v nich. Ty to všet­ko ud­ržuješ nažive, Tebe sa klaňajú i voje nebies. 7 Ty, Hos­podine, si Boh, ktorý si vy­volil Ab­ráma, vy­viedol si ho z Chal­dej­ského Úru a dal mu meno Ab­rahám. 8 Zis­til si, že jeho srd­ce je Ti ver­né, a uzav­rel si s ním zmluvu, že dáš jeho po­tom­stvu krajinu Kanaán­cov, Chetej­cov, Amorej­cov, Perizej­cov, Jebúsej­cov, Gir­gášij­cov; spl­nil si svoje za­sľúbenia, lebo si spravod­livý. 9 Videl si biedu našich ot­cov v Egyp­te a vy­slyšal si ich volanie o po­moc pri Čer­venom mori. 10 Dal si znamenia a divy proti faraónovi a proti všet­kým jeho sluhom i proti celému ľudu jeho krajiny, lebo si spoz­nal, že sa voči nim správajú spup­ne. Tým si si urobil meno, ako je zjav­né pod­nes. 11 Roz­delil si pred nimi more a prešli po suchu upro­stred mora; ale ich prena­sledovateľov si uvr­hol do hl­bín ako kameň do veľkej vody. 12 Ob­lakovým stĺpom si ich viedol vo dne a oh­nivým stĺpom v noci, aby si im svietil na ces­tu, ktorou mali ísť. 13 Zo­stúpil si vrch na Sinaj, hovoril si s nimi z neba a dal si im správ­ne nariadenia, spoľah­livé zákony, dob­ré ustanovenia a pri­kázania. 14 Obo­známil si ich so svojím svätým dňom od­počin­ku a dal si im pri­kázania, ustanovenia a zákony pro­stred­níc­tvom svoj­ho služob­níka Mojžiša. 15 Dal si im aj chlieb z nebies, keď tr­peli hladom, aj vody si vy­viedol zo skaly, keď mali smäd, a kázal si im vstúpiť do vlast­níc­tva krajiny, ktorú si im so zdvi­hnutou rukou pri­sahal dať. 16 Ale oni, naši ot­covia, boli spup­ní, za­tvr­dili sa a ne­počúvali Tvoje príkazy. 17 Nech­celi po­slúchať, ne­pamätali na Tvoje div­né skut­ky, ktoré si konal s nimi, ale za­tvr­dili sa, vzali si do hlavy vrátiť sa do svoj­ho ot­roc­tva v Egyp­te. Ale Ty si Boh od­púšťania, milos­tivý a milo­sr­d­ný, dl­hoz­hovievajúci a bohatý v milos­ti, pre­to si ich ne­opus­til. 18 Hoci si urobili aj liatu mod­lu zlatého teľaťa a po­vedali: Toto je tvoj Boh, ktorý ťa vy­viedol z Egyp­ta! a hoci sa do­púšťali veľkého rúhania, 19 Ty si ich vo svojom pre­hoj­nom milo­sr­den­stve ne­opus­til na púšti. Vo dne ne­od­stúpil od nich ob­lak, aby ich viedol ces­tou, a oh­nivý stĺp im v noci ne­pres­tal svietiť na ces­tu, ktorou mali ísť. 20 Dal si im svoj­ho dob­rého ducha, aby ich pri­viedol k roz­umu. Ich ús­tam si ne­odop­rel svoju man­nu a dal si im vodu, keď mali smäd. 21 Štyrid­sať rokov si ich opat­roval na púšti; ne­mali nedos­tatok. Plášte sa im nezod­rali, ani nohy im ne­na­puch­li. 22 Dal si im kráľov­stvá a národy, roz­delil si im každý kút, a oni za­brali krajinu Síchónovu, krajinu chešbón­skeho kráľa i krajinu bášán­skeho kráľa Óga. 23 Rozm­nožil si ich synov ako nebes­ké hviez­dy a vy­viedol si ich do krajiny, o ktorej si za­sľúbil ich ot­com, že voj­dú do nej a za­berú ju do vlast­níc­tva. 24 Synovia vošli, za­brali do vlast­níc­tva krajinu a Ty si pred nimi po­koril obyvateľov krajiny, Kanaán­cov, vy­dal si im do rúk ich kráľov a národy krajiny, aby naložili s nimi podľa svojej vôle. 25 Za­brali opev­nené mes­tá a žír­nu pôdu, vzali do vlast­níc­tva domy na­pl­nené všet­kým dob­rým, vy­kopané stud­ne, vinice, olivové sady, mnoho ovoc­ných stromov. Jed­li, na­sýtili sa, stučneli a s roz­košou požívali Tvoje veľké dob­ro­denia. 26 Ale sa spriečili a vzbúrili proti Tebe, za­vr­h­li Tvoj zákon, po­v­raždili Tvojich prorokov, ktorí ich pre­to na­pomínali, aby ich pri­vied­li späť k Tebe. Do­púšťali sa veľkého rúhania. 27 Vtedy si ich vy­dal protiv­níkom do rúk, a tí ich sužovali. Ale vo chvíli súženia volali k Tebe o po­moc, a Ty si ich vy­slýchal z nebies. Podľa svoj­ho veľkého milo­sr­den­stva si im dával zá­chran­cov, ktorí ich vy­slobodzovali z rúk protiv­níkov. 28 Akonáh­le však mali po­koj, opäť činili zlé pred Tebou. Keď si ich pre­pus­til do rúk ich ne­priateľov, a tí ich prena­sledovali, opäť volali k Tebe; Ty si ich podľa svoj­ho milo­sr­den­stva vy­slýchal z neba a mnohok­rát vy­slobodil. 29 Na­pomínal si ich, aby sa vrátili k Tvoj mu zákonu, ale oni boli spup­ní, ne­počúvali Tvoje pri­kázania a hrešili proti Tvojim nariadeniam, pl­nením ktorých človek môže žiť. No oni sa vzdorovito ob­rátili chrb­tom, za­tvr­dili sa a ne­pos­lúchali. 30 Ty si na­priek tomu bol po mnoho rokov tr­pez­livý; pro­stred­níc­tvom prorokov si ich na­pomínal svojím Duchom. Keď však ne­pos­lúchali, vy­dal si ich na­pos­pas národom krajín. 31 Ale pre svoje hoj­né milo­sr­den­stvo ne­skon­coval si s nimi, ne­opus­til si ich, lebo Ty si ľútos­tivý a milo­sr­d­ný Boh. 32 Teraz však, Bože náš, veľký, moc­ný a hroz­ný Bože, ktorý za­chovávaš zmluvu a priazeň, ne­pod­ceňuj všet­ky út­rapy, ktoré za­stih­li nás, našich kráľov, naše kniežatá, našich kňazov, prorokov, našich ot­cov a všetok Tvoj ľud od čias asýr­skych kráľov až pod­nes. 33 Ty si spravod­livý vo všet­kom, čo nás za­stih­lo, lebo Ty si ver­ne konal, ale my sme si bez­božne počínali. 34 Ani naši králi, kniežatá, kňazi, ani naši ot­covia ne­pl­nili Tvoj zákon, ned­bali na Tvoje príkazy a na Tvoje výs­trahy, ktorými si ich varoval. 35 Vo svojom kráľov­stve na­priek mnohým Tvojim dob­ro­deniam, ktoré si im po­skytoval, a v rozľah­lej žír­nej krajine, ktorú si im dal, Ti ne­slúžili, ani sa ne­od­vrátili od svojich zlých činov. 36 Hľa, my sme dnes ot­rok­mi; ot­rok­mi sme práve v krajine, ktorú si dal našim ot­com, aby požívali jej ovocie a jej dob­roty. 37 Jej hoj­né úrody pat­ria kráľom, ktorých si ustanovil nad nami pre naše hriechy; tí podľa svojej ľubovôle panujú nad našimi telami i nad naším stat­kom. Sme vo veľkom súžení.