Evanjelický › Nehemiáš › 2

Nehemiáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13

Nehemiáš dostane povolenie vrátiť sa a stavať hradby1 V mesiaci nísan v dvad­siatom roku kráľa Ar­taxer­xa, keď víno bolo práve pred ním, zdvihol som víno a podal kráľovi. Nebýval som smut­ný v jeho prítom­nos­ti. 2 Kráľ sa ma opýtal: Prečo máš smut­nú tvár, veď nie si chorý? Nebude to nič iné ako žiaľ v srd­ci. Vtedy som sa veľmi preľakol. 3 Od­povedal som kráľovi: Nech žije kráľ naveky! Ako by som nebol smut­ný, keď mes­to, kde ležia hroby mojich ot­cov, je v roz­valinách a jeho brány sú strávené ohňom? 4 Nato mi kráľ po­vedal: Čo tým mys­líš? Ja som sa však medzi­tým mod­lil k nebes­kému Bohu. 5 Po­vedal som kráľovi: Ak sa kráľovi páči a ak je tvoj služob­ník milý pred tebou, pošli ma do Jud­ska, do mes­ta hrobov mojich ot­cov, aby som ho vy­budoval. 6 Nato sa ma kráľ opýtal - kráľov­ná mu sedela práve po boku: Do­kedy ti po­tr­vá ces­ta a kedy sa vrátiš? Kráľ uznal za správ­ne po­slať ma, keď som mu po­vedal, koľko to po­tr­vá. 7 Po­tom som tam po­vedal kráľovi: Ak sa páči kráľovi, nech mi dajú lis­ty pre mies­to­držiteľov za Veľriekou , aby mi dali pre­ces­tovať, kým nedôj­dem do Jud­ska, 8 a list Ásáfovi, do­zor­covi kráľov­ského lesa, aby mi dal dreva na zhotovenie hrád na brány, na bránu hradu, na chrámový hrad a na hrad­by mes­ta ako aj na dom, do ktorého mám voj­sť. Kráľ mi vy­hovel, lebo dob­rotivá ruka Božia bola nado mnou. 9 Tak som prišiel k mies­to­držiteľom za Veľriekou a pred­ložil som im kráľove lis­ty. Kráľ po­slal totiž so mnou dôs­toj­níkov a jazd­cov. 10 Keď sa o tom do­počul San­bal­lat Chórón­sky a am­món­sky sluha Tóbijá, ne­smier­ne ich mr­zelo, že prišiel človek, ktorý sa snaží o blaho Iz­rael­cov. Nočná obhliadka múrov Jeruzalema11 Keď som došiel do Jeruzalema, po­budol som tam tri dni. 12 Po­tom som v noci vstal, ja i nie­koľko málo mužov so mnou. Ale ni­komu som ne­oz­námil, čo mi vnukol môj Boh urobiť pre Jeruzalem. Ne­mal som so sebou nijaké zviera ok­rem toho zvieraťa, na ktorom som jaz­dil. 13 V noci som vy­šiel Údol­nou bránou k Dračiemu prameňu až k Hnoj­nej bráne a skúmal som hrad­by Jeruzalema, ktoré boli samá trh­lina, a ktorého brány boli spálené. 14 Prešiel som k Pramen­nej bráne a ku Kráľov­skému jazeru, no zviera ne­malo kadiaľ prej­sť so mnou. 15 Pre­to som pešo vy­stupoval údolím za noci a skúmal hrad­by. Po­tom som sa ob­rátil a vošiel Údol­nou bránou; tak som sa vrátil. 16 Ale predáci ne­vedeli, kam som šiel, ani čo robím. Židom: kňazom, šľach­ticom a predákom, ani os­tat­ným robot­níkom som totiž do­vtedy nič ne­oz­námil. Rozhodnutie vybudovať hradby17 Po­tom som im po­vedal: Vidíte zlé položenie, v ktorom sa na­chádzame, že Jeruzalem je zborený a jeho brány sú spálené. Nože, po­stav­me hrad­by Jeruzalema, aby sme neboli ďalej na po­smech. 18 Po­tom som im rozp­rával o ruke môj­ho Boha, ako dob­rotivo vlád­la nado mnou, i o kráľových slovách, ktoré mi riekol. Nato po­vedali: Vzchop­me sa a daj­me do stav­by. Po­tom priložili ruky k dob­rému dielu. 19 Keď to počuli San­bal­lat Chórón­sky, am­món­sky sluha Tóbijá a Arab Gešem, po­smievali sa nám, opo­vr­hovali nami a vraveli: Do čoho sa to púšťate? Chys­táte azda vzburu proti kráľovi? 20 Nato som im od­vetil: Sám nebes­ký Boh nám dá ús­pech, a my, Jeho služob­níci, sa dáme do toho a budeme stavať; ale vy ne­máte podiel, ani právo, ani pamiat­ku v Jeruzaleme.