EvanjelickýKazateľ3

Kazateľ

Všetko má svoj čas1 Všet­ko má svoj čas a každé počínanie pod nebom má svoju chvíľu: 2 Je čas narodiť sa i čas umierať, čas sadiť i čas vy­tŕhať za­sadené; 3 čas za­bíjať i čas uzdravovať; čas búrať i čas stavať; 4 čas plakať i čas smiať sa; čas horekovať i čas radovať sa; 5 čas od­hadzovať kamene i čas zbierať kamene; čas ob­jímať i čas vy­hýbať sa ob­jímaniu; 6 čas hľadať i čas strácať, čas za­chovať i čas od­hadzovať; 7 čas roz­tr­hať i čas zošívať, čas mlčať i čas hovoriť. 8 Čas milovať i čas nenávidieť, čas voj­ny i čas po­koja. 9 Akýže úžitok má ten, ktorý pracuje, z toho, že sa na­máha? 10 Videl som ťažkú úlohu, ktorú dal Boh ľuďom, aby sa ňou umárali. 11 Všet­ko krás­ne učinil vo svojom čase, aj večnosť im dal do sŕdc, len aby človek ne­vys­tihol od počiat­ku až do kon­ca dielo, ktoré Boh vy­konal. 12 Po­znal som, že niet pre nich nič lepšie, ako radovať sa a dob­re robiť vo svojom živote. 13 Ale aj toto, že človek môže jesť a piť, za­kúsiť dob­ré veci pri svojej námahe, je Božím darom. 14 Po­znal som, že všet­ko, čo činí Boh, tr­vá naveky; nič k tomu pri­dať ne­možno a nič ne­možno z toho ub­rať. Boh to tak za­riadil, aby sa Ho ľudia báli. 15 Čo je, bolo už dáv­no, čo sa má stať, už dáv­no bolo; a Boh znovu vy­hľadáva, čo sa po­minulo. Človek je pominuteľný16 Ďalej videl som pod sln­kom: na mies­te práva bolo bez­právie a na mies­te spravod­livos­ti bez­božnosť. 17 Vtedy som si po­vedal: Spravod­livého i bez­božného bude súdiť Boh, lebo každý počin i skutok má svoj čas. 18 A po­vedal som si: Je to kvôli ľuďom, aby ich Boh skúšal a aby videli, že sú ako zvieratá. 19 Lebo údel ľudí je i údelom zvierat; je jeden a ten is­tý. Ako zomiera jeden, tak umiera i druhý, a všet­ko jed­nako dýcha. Pre­to človek ne­má pred­nosť pred zvieraťom; lebo všet­ko je már­nosť. 20 Všet­ko smeruje k jed­nému mies­tu: Všet­ko po­vs­talo z prachu a všet­ko sa vráti do prachu. 21 Kto vie, či ľud­ský duch vy­stupuje na­hor a duch zvierat zo­stupuje nadol, do zeme? 22 Videl som teda, že niet nič lepšie, než aby sa človek tešil zo svoj­ho diela, lebo to je jeho údelom. Veď kto ho pri­vedie k tomu, aby videl, čo bude po ňom?