Evanjelický › Kazateľ › 2

Kazateľ

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12

Márnosť bohatstva a radosti1 Po­vedal som si: Nože, skúsim to s radosťou; užívaj dob­ré veci! A hľa - i to je már­nosť. 2 O smiechu som po­vedal: Po­chabosť. A o rados­ti: Čo pros­peje? 3 Po­mys­lel som si, že vínom os­viežim svoje telo, ov­ládajuc myseľ múd­rosťou, a bláz­nivos­ti sa budem držať až dotiaľ, kým ne­uvidím, čo je pros­pešné pre ľudí, čo majú robiť pod sln­kom pri krát­kom počte dní svoj­ho života. 4 Podujal som sa na veľké veci: Vy­staval som si domy, vy­sadil som si vinice, 5 založil som si záh­rady a sady a na­sadil som v nich ovoc­né stromy všet­kých druhov. 6 Urobil som si jazerá, aby sa z nich zvlažoval les, v ktorom rást­li stromy. 7 Kúpil som si ot­rokov a ot­rokyne; mal som aj doma narodených sluhov, veľké stáda dobyt­ka a mnoho oviec, viac ako všet­ci, ktorí boli predo mnou v Jeruzaleme. 8 Na­hromadil som si aj strieb­ra a zlata i po­kladov od kráľov a z krajín; za­dovážil som si spevákov a speváčky, aj čo je ľuďom roz­košou: mnoho žien. 9 Vzrás­tol som a pre­výšil všet­kých, ktorí boli predo mnou v Jeruzaleme; nad tým moja múd­rosť zo­stávala pri mne. 10 Čokoľvek si moje oči zažiadali, ne­od­mietol som im; svoj­mu srd­cu som ne­odop­rel nijakú radosť; lebo moje srd­ce malo radosť zo všet­kej svojej námahy; a to mi bolo od­menou za všet­ku moju námahu. 11 Vtedy som ob­rátil po­zor­nosť na všet­ky diela, ktoré moje ruky vy­konali, a na námahu, ktorú som vy­naložil na ich vy­konanie, a hľa - to všet­ko bola már­nosť a hon­ba za vet­rom; z ničoho niet úžit­ku pod sln­kom. Rovnaký údel múdreho i blázna12 Po­tom som sa ob­rátil, aby som sa po­zrel na múd­rosť, na po­chabosť i na bláz­nov­stvo. Lebo čo bude robiť človek, ktorý príde po kráľovi? To, čo iní robili dáv­no pred­tým. 13 Videl som, že múd­rosť má takú výhodu pred bláz­nov­stvom, akú výhodu má svet­lo pred tmou. 14 Múd­ry má oči vo svojej hlave, kým blázon chodí v tem­note. A pred­sa som spoz­nal, že rov­naký údel pos­tih­ne všet­kých. 15 Pre­to som si po­vedal: Ak ma taký údel stih­ne ako bláz­na, načo som vy­nikal múd­rosťou? A po­vedal som si: Aj to je már­nosť. 16 Pamiat­ka po múd­rom ani po bláz­novi ne­tr­vá naveky, v budúcich dňoch sa za­bud­ne na všet­ko a múd­ry umiera tak ako blázon. 17 Vtedy som znenávidel život, lebo sa mi sprotivilo všet­ko, čo sa deje pod sln­kom. Veď všet­ko je már­nosť a hon­ba za vet­rom. Márnosť prílišnej námahy18 Znenávidel som všet­ku svoju lopotu, ktorou som sa umáral pod sln­kom, ktorú musím zanechať tomu, čo príde po mne. 19 A ktovie, či bude múd­ry, a či blázon? Vlád­nuť však bude nad všet­kými plod­mi môj­ho trudu, na ktorý som vy­naložil námahu a múd­rosť pod sln­kom. Aj to je már­nosť. 20 Pre­to som do­spel k zúfals­tvu nad všet­kou lopotou, ktorú som s námahou konal pod sln­kom. 21 Lebo tu je človek, ktorý sa na­máhal s múd­rosťou, po­znaním a zručnosťou, ale musí to odo­vzdať človeku, ktorý na to ne­vydal námahu. Aj to je már­nosť a veľké zlo. 22 Nuž čo má človek zo všet­kého svoj­ho ustávania a z úsilia srd­ca, ktorým sa umáral pod sln­kom? 23 Veď po celý jeho život bolesť a mr­zutosť sú jeho za­mest­naním; ba ani v noci jeho srd­ce ne­od­počíva. Aj to je már­nosť. 24 Nič nie je lepšie pre človeka ako jesť a piť a dožičiť si dob­ré veci pri svojej lopote. Aj to som zbadal, že to po­chádza z Božej ruky. 25 Lebo kto môže jesť a užívať bez Neho? 26 On totiž dáva človeku, ktorý sa mu páči, múd­rosť, po­znanie i radosť; ale tomu, kto hreší, dáva úlohu zbierať, hromadiť a dávať tomu, ktorý sa páči Bohu. Aj to je már­nosť a hon­ba za vet­rom.