Evanjelický › Hozeáš › 2

Hozeáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14

Nevera Izraela a vernosť Božia1 Raz bude Iz­rael­cov ako mor­ského pies­ku, ktorý sa nedá zmerať ani spočítať. A mies­to toho, ako ich volali: Vy nie ste môj ľud, dajú im meno: Synovia živého Boha. 2 Po­tom sa zhromaždia Júdej­ci s Iz­rael­cami, ustanovia si jed­nu hlavu a vy­j­dú z krajiny, lebo veľký bude deň Jez­reela. 3 Oslov­te svojich bratov: Ľud môj a svoje ses­try: Omilos­tená. 4 Ob­viňuj­te si mat­ku, ob­viňuj­te, lebo nie mi je ženou a ja nie som jej mužom. Nech si od­stráni z tváre znám­ky svoj­ho smils­tva a zo svojich ňadier znaky cudzoložs­tva. 5 Ináč vy­zlečiem ju donaha, po­stavím ju, aká bola v deň svoj­ho narodenia; spravím ju podob­nou púšti, urobím ju podob­nou vy­pra­hnutej krajine a umorím ju smädom. 6 Nezľutujem sa ani nad jej syn­mi, lebo sú deťmi smils­tva. 7 Lebo ich mat­ka smil­nila, haneb­ne si počínala tá, čo ich počala, veď hovorievala: Záj­dem si za svojimi milen­cami, ktorí mi dávajú chlieb a vodu, vlnu a ľan, olej a nápoje. 8 Pre­to jej za­tarasím ces­tu tŕnim a za­staviam múrom, aby nenašla svoje chod­níky; 9 keď sa bude zháňať za svojimi milen­cami, nedobeh­ne ich, a keď ich bude hľadať, nenáj­de ich; po­tom si po­vie: Pôj­dem a vrátim sa ku svoj­mu pr­vému mužovi, lebo vtedy mi bolo lepšie ako teraz. 10 Ona totiž ne­poz­nala, že som jej dával obilie, mušt i olej a ob­sýpal ju strieb­rom a zlatom, čo venovala Baalovi. 11 Pre­to si vez­mem späť svoje obilie, keď príde jeho čas, i svoj mušt, keď príde jeho doba; po­beriem svoju vlnu i svoj ľan, ktorý mal za­krývať jej na­hotu. 12 Teraz od­halím jej han­bu pred očami jej milen­cov, a nik ju ne­vy­trh­ne z mojej ruky. 13 Urobím koniec všet­kej jej rados­ti, jej sviat­kom, nov­mesiacom a dňom od­počin­ku i všet­kým sláv­nos­tiam. 14 Spus­toším jej vinič i figov­níky, o ktorých hovorí: Ony sú mojou mzdou, ktorú mi dali moji milen­ci. Ale ja ich zmením na les a poľná zver ich po­obžiera. 15 Po­tres­tám ju pre dni baalov, keď im kadievala, zdobila sa svojím prs­teňom a šper­kom, a tak chodila za svojimi milen­cami, ale na mňa za­bud­la - znie výrok Hos­podinov. 16 Pre­to, hľa, vy­vábim ju a za­vediem na púšť; budem sa o ňu uchádzať. 17 Tam jej dám jej vinice a údolie Áchor spravím bránou nádeje. Tam po­tom bude po­voľná ako v dňoch svojej mlados­ti, ako keď vy­chádzala z Egyp­ta. 18 V ten deň - znie výrok Hos­podinov - budeš ma volať: Muž môj, a nebudeš ma už volať: Baal môj. 19 Od­stránim z jej úst mená baalov a na ich mená si už ne­spomenú. 20 V ten deň uzav­riem pre nich zmluvu s poľnou zverinou, s nebes­kým vtác­tvom a s plaz­mi; zničím luk, meč i voj­nu v krajine a dám im líhať v bez­pečí. 21 Za­snúbim si ťa na večnosť, za­snúbim si ťa spravod­livosťou a právom, lás­kou a milo­sr­den­stvom; 22 za­snúbim si ťa ver­nosťou, a ty budeš po­znať Hos­podina. 23 V ten deň vy­počujem - znie výrok Hos­podinov - nebesá vy­počujem a ony vy­počujú zem. 24 A zem vy­počuje obilie, mušt a olej a ony vy­počujú Jez­reela. 25 Za­sejem si ho v krajine, omilos­tím Lóruchámu; Lóam­mímu po­viem: Ľud môj si ty, a on po­vie: Bože môj!