Evanjelický › 2. Kráľov › 6

2. Kráľov

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25

Plávajúca sekera1 Proroc­kí učeníci vraveli Elíze­ovi: Hľa, mies­to, na ktorom s tebou bývame, je nám pri­tes­né. 2 Poďme k Jor­dánu, dones­me si od­tiaľ každý po jed­nom brv­ne a urob­me si tam mies­to na bývanie. Po­vedal im: Choďte! 3 Tu sa voľak­to oz­val: Urob nám po vôli a poď aj ty so svojimi služob­ník­mi. On od­vetil: Pôj­dem. 4 A šiel s nimi. Keď prišli k Jor­dánu, po­stínali stromy. 5 Ktorémusi, keď stínal kmeň, spad­la sekera do vody, a ten sa dal do kriku: Ach, pane môj. Tá bola ešte požičaná. 6 Boží muž sa opýtal: Kam pad­la? Keď mu ukázal to mies­to, odťal kus dreva, hodil ho tam, a sekera vy­plávala. 7 Vtedy mu roz­kázal: Zo­dvih­ni si ju. Ten načiahol ruku a vzal si ju. Elízeus zajíma Sýrčanov8 Keď sýr­sky kráľ viedol voj­nu s Iz­raelom, poradil sa so svojimi služob­ník­mi a po­vedal: Na tom a tom mies­te budem táboriť. 9 Ale Boží muž po­slal k iz­rael­skému kráľovi od­kaz: Chráň sa pre­chádzať tým mies­tom, lebo tam zo­stupujú Sýrčania. 10 Iz­rael­ský kráľ po­slal svojich ľudí na mies­to, o ktorom mu hovoril Boží muž a pred ktorým ho varoval, takže sa tam mal na po­zore, a to nielen raz alebo dvak­rát. 11 Srd­ce sýr­skeho kráľa bolo nad tým znepokojené. Pred­volal si služob­níkov a opýtal sa ich: Ne­prez­radíte mi, kto z našich drží s iz­rael­ským kráľom? 12 Jeden z jeho sluhov po­vedal: Nie, pane môj, kráľ. Ale Elíze­us, prorok v Iz­raeli, oznamuje iz­rael­skému kráľovi aj tie slová, ktoré hovoríš vo svojej spál­ni. 13 Nato kráľ roz­kázal: Choďte a po­zrite sa, kde je. Ja po­tom roz­kážem, aby ho zlapali. Keď mu oznámili: Je v Dotáne! 14 po­slal ta kone, voj­nové vozy a sil­ný od­diel. Pri šli v noci a ob­kľúčili mes­to. 15 Keď sluha Božieho muža včas­ráno vstal a vy­šiel von, zbadal, že mes­to je ob­kľúčené voj­skom, koňmi a voj­novými voz­mi. Jeho sluha mu po­vedal: Beda, pane môj, čo si počneme? 16 On mu po­vedal: Neboj sa, lebo tých, čo sú s na­mi, je viac ako tých, čo sú s nimi. 17 Po­tom sa Elíze­us mod­lil: Hos­podine, ot­vor mu, prosím, oči, aby videl. Hos­podine, ot­vor im oči, nech vidia. Hos­podin im ot­voril oči a oni zbadali, že sú upro­stred Samárie. 18 Keď ich iz­rael­ský kráľ uvidel, po­vedal Elíze­ovi: Raň, prosím, ten­to národ slepotou! A ranil ich slepotou podľa Elíze­ov­ho slova. 19 Vtom Elíze­us po­vedal: Toto nie je ces­ta ani to mes­to. Poďte so mnou a ja vás do­vediem k mužovi, ktorého hľadáte. Tak ich do­viedol do Samárie. 20 Keď prešli do Samárie, Elíze­us po­vedal: Hos­podine, ot­vor im oči, nech vidia! Hos­podin im ot­voril oči a oni zbadali, že sú upro­stred Samárie. 21 Keď ich iz­rael­ský kráľ uzrel, opýtal sa Elízea: Mám ich dať po­biť, otče môj? 22 Ten po­vedal: Nezabíjaj! Či azda za­bíjaš tých, ktorých zaj­meš svojím mečom a svojím lukom? Pred­lož im po­krm a nápoj, a keď sa najedia a na­pijú, nech idú k svoj­mu pánovi. 23 Usporiadal teda pre nich veľkú hos­tinu. Keď sa najed­li a na­pili, pre­pus­til ich a oni od­išli k svoj­mu pánovi. Po­tom už sýr­ske lúpežné čaty viac nechodili do Iz­raela. Hlad v Samárii24 Po­tom sýr­sky kráľ Ben­hadad zhromaždil celé svoje voj­sko, vy­tiahol a ob­liehal Samáriu. 25 V Samárii vy­pukol veľký hlad. Keď ob­liehali, os­lia hlava stála osem­desiat šekelov strieb­ra a štvr­tina kábu holubičieho trusu päť šekelov strieb­ra. 26 Ako tak iz­rael­ský kráľ pre­chádzal po hrad­bách, jed­na žena na neho kričala: Po­môž, pane môj, kráľ! 27 Po­vedal jej: Keď Hos­podin ne­pomáha, ako ti ja po­môžem! Azda z hum­na alebo z lisu? 28 Po­tom sa jej kráľ opýtal: Čo ti je? Od­povedala: Táto žena ma na­hovorila: Daj svoj­ho syna, zjeme ho dnes. Môj­ho syna zjeme zaj­tra. 29 Uvarili sme teda môj­ho syna a zjed­li. Na druhý deň som jej po­vedala: Daj svoj­ho syna a zjeme ho. Ale ona si syna ukryla. 30 Keď kráľ počul slová tej ženy, roz­tr­hol si šaty, a ako tak pre­chádzal po hrad­bách, ľud za­zrel, že má od­spodu na tele vrecovinu. 31 On po­vedal: Nech mi hocičo učiní Hos­podin a nech hocičo ešte pri­dá, ak zo­stane dnes hlava Elízea, syna Šáfátov­ho, na ňom. 32 Elíze­us sedel doma a starší sedeli s ním. Vtedy kráľ po­slal is­tého muža vo­pred. Skôr, ako prišiel po­sol k ne­mu, Elíze­us po­vedal starším: Vidíte, ako po­siela ten vrah zoťať mi hlavu? Dávaj­te po­zor, a keď po­sol príde, za­vrite dvere a tlačte ho nimi späť. Či ne­počuť za ním dupot nôh jeho pána? 33 Ešte s nimi hovoril, a už zo­stupoval kráľ so slovami: Táto po­hroma je od Hos­podina! Načo mám ešte čakať na Hos­podina?!