Evanjelický › 1. Samuelova › 25

1. Samuelova

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31

Smrť Samuelova. Dávid a Abigajil1 Keď Samuel zo­mrel, celý Iz­rael sa zhromaždil a trúch­lil nad ním. Po­chovali ho v jeho dome v Ráme. Po­tom Dávid vstal a od­išiel na púšť Párán. 2 V Máóne bol is­tý muž, ktorý mal hos­podár­stvo v Kar­mele; ten­to muž bol veľmi bohatý, mal tritisíc oviec a tisíc kôz. Bol pri strihaní svojich oviec v Kar­mele. 3 Muž sa volal Nábál, jeho žena sa volala Abigajil. Bola to žena veľmi roz­um­ná a pek­ná; jej muž však bol surový a zlomyseľný; bol z rodu Kálebov­ho. 4 Dávid sa do­počul na púšti, že si Nábál strihá ov­ce. 5 Vtedy Dávid po­slal desať mláden­cov a po­vedal im: Choďte do Kar­melu, a keď prídete k Nábálovi, po­zdrav­te ho v mojom mene. 6 Tak­to po­vedz­te môj­mu bratovi: Po­koj tebe a po­koj tvoj­mu domu; po­koj všet­kému, čo je tvoje! 7 Práve som počul, že máš strihačov. Kedysi tvoji pas­tieri bývali s na­mi, ni­kdy sme im ne­ub­lížili a nič sa im ne­stratilo ni­kdy, po celý čas, čo boli v Kar­mele. 8 Opýtaj sa svojich sluhov, a po­vedia ti! Nech títo mláden­ci náj­du priazeň v tvojich očiach, veď sme prišli v dob­rý deň. Daj, prosíme, svojim služob­níkom a svoj­mu synovi Dávidovi, čo máš po ruke. 9 Keď Dávidovi služob­níci prišli, poroz­právali v mene Dávidovom všet­ky tie slová Nábálovi, a čakali. 10 Nato Nábál od­povedal Dávidovým služob­níkom: Kto je Dávid a kto je syn Izajov? Dnes je mnoho takých sluhov, ktorí ušli od svojich pánov. 11 Mám azda vziať svoj chlieb, vodu a mäso z dobyt­ka, ktorý som po­bil pre svojich strihačov, a dať mužom, o ktorých ne­viem, od­kiaľ sú? 12 Nato sa mláden­ci Dávidovi ob­rátili a šli svojou ces­tou. Keď prišli, roz­povedali Dávidovi všet­ko, čo sa stalo. 13 Nato po­vedal Dávid svojim služob­níkom: Nech si každý pri­páše svoj meč. Každý si pri­pásal meč. Aj Dávid si pri­pásal svoj meč. Vtedy tiah­lo za Dávidom asi štyris­to mužov a dve­sto ich zo­stalo pri batožine. 14 Nábálovej žene Abigajil však oznámil jeden zo sluhov: Hľa, Dávid po­slal z púšte po­slov po­zdraviť nášho pána, ale on sa na nich osopil. 15 Títo mužovia boli veľmi dob­rí, ni­kdy nám ne­ub­lížili a nič sa nám ne­stratilo, ni­kdy, po celý čas, čo sme chodili s nimi, keď sme boli na púšti. 16 Boli múrom okolo nás v noci i vo dne, po všet­ky dni, čo sme s nimi pás­li stádo. 17 Pre­to si teraz ro­zmys­li a uváž, čo máš robiť, lebo skaza nášho pána a celého jeho domu je už hotovou vecou, no on je taký zloduch, že sa s ním nedá ani hovoriť. 18 Tu sa Abigajil poponáhľala a vzala dve­sto chlebov, dva kožené mechy vína, päť pri­pravených oviec, päť mierok praženého zrna, sto hrúd hrozienok, dve­sto figových koláčov a naložila to na os­ly. 19 Po­vedala svojim služob­níkom: Choďte na­pred a ja prídem za vami. Svoj­mu mužovi Nábálovi to však ne­oz­námila. 20 Išla na oslovi, a ako zo­stupovala, za­krývaná vr­chom, Dávid a jeho mužovia práve schádzali proti nej, takže sa s nimi stret­la. 21 Dávid po­vedal: Veru som nadar­mo chránil všet­ko, čo mal ten­to na púšti, aby sa nič ne­stratilo zo všet­kého, čo mal. Zlým sa mi od­platil za dob­ré. 22 Toto nech učiní Boh Dávidovi a toto nech pri­dá, ak zo všet­kého, čo má, ponechám nažive do rána niečo mužs­kého. 23 Keď Abigajil uvidela Dávida, rých­lo zo­sad­la z os­la, pad­la pred Dávidom na tvár a po­klonila sa až k zemi. 24 Pad­la mu k nohám a po­vedala: Ja sama som na vine, pán môj! Nech smie pre­hovoriť k tebe tvoja diev­ka, vy­počuj slová svojej služob­nice. 25 Nech si ne­všíma, prosím, pán môj, onoho zloducha Nábála, lebo on je taký zlý ako jeho meno! Nábál sa volá a bláz­nivý je. Ja však, tvoja diev­ka, ne­videla som služob­níkov svoj­ho pána, ktorých si po­slal. 26 A tak teraz, pán môj, akože žije Hos­podin, a akože ty žiješ: Hos­podin ti nedovolil pre­viniť sa a po­môcť si vlast­nou rukou. Nech sú tvoji ne­priatelia, a tí, čo zle chcú môj­mu pánovi, ako Nábál! 27 Pre­to teraz prij­mi dar, ktorý tebe, svoj­mu pánovi, prinies­la tvoja služob­nica, nech ho do­stanú mláden­ci, ktorí kráčajú za mojím pánom. 28 Od­pusť, prosím, pre­vinenie svojej diev­ke, lebo Hos­podin is­tot­ne zbuduje môj­mu pánovi trvalý dom, pre­tože môj pán vedie Hos­podinove boje; a od­kedy žiješ, niet pri tebe nič zlého. 29 Keby aj po­vs­tal človek, čo by ťa prena­sledoval a siahol ti na život, duša môj­ho pána bude vzatá do zväz­ku tých, čo žijú s Hos­podinom, tvojím Bohom, ale duša tvojich ne­priateľov bude vy­hodená ako z praku. 30 Keď Hos­podin spl­ní môj­mu pánovi všet­ko dob­ré, čo po­vedal o tebe, a ustanoví ťa za knieža nad Iz­raelom, 31 ne­spôsobí to môj­mu pánovi pre­kážku ani výčit­ku svedomia, že si vy­lial ne­vin­nú krv, že si môj pán sám po­mohol. Ale keď Hos­podin učiní dob­re môj­mu pánovi, roz­pomeň sa na svoju diev­ku. 32 Dávid po­vedal Abigajil: Požeh­naný Hos­podin, Boh Iz­raela, ktorý ťa po­slal dnes oproti mne, 33 požeh­naná tvoja múd­rosť a požeh­naná ty sama, ktorá si mi dnes pre­kazila pre­viniť sa kr­vou a po­môcť si vlast­nou rukou. 34 Veru žije Hos­podin, Boh Iz­raela, ktorý mi pre­kazil spáchať na tebe kriv­du: keby si sa nebola ponáhľala a keby si nebola vy­šla oproti mne, nebolo by os­talo Nábálovi do rána nič mužs­kého. 35 Vtedy Dávid prijal z jej ruky, čo mu prinies­la, a po­vedal jej: Choď domov v po­koji. Po­zri, po­slúchol som tvoj hlas a vzal som ohľad na teba. 36 Po­tom prišla Abigajil k Nábálovi, a v jeho dome bola práve hos­tina, podob­ná kráľov­skej hos­tine. Nábál sa roz­veselil, a pre­tože bol pri­veľmi opitý, ne­oz­námila mu nič až do bieleho rána. 37 Ráno, keď Nábál vy­triez­vel z vína, oznámila mu jeho žena tieto veci. Za­mrelo mu srd­ce v hrudi a os­tal ako skamenelý. 38 Asi o desať dní Hos­podin za­siahol Nábála, takže zo­mrel. 39 Keď Dávid počul, že Nábál zo­mrel, po­vedal: Požeh­naný Hos­podin, ktorý viedol proti Nábálovi spor za moje po­hanenie; svoj­ho služob­níka ušet­ril od zlého a Nábálovu zlosť ob­rátil na jeho hlavu. Dávid po­slal po­slov a od­kázal Abigajil, že si ju vez­me za ženu. 40 Keď Dávidovi služob­níci prišli k Abigajil v Kar­meli, hovorili s ňou tak­to: Dávid nás po­slal k tebe, chce si ťa vziať za ženu. 41 Nato ona vstala a po­klonila sa tvárou až k zemi a po­vedala: Nech sa tak stane; tvoja diev­ka bude služob­nicou a bude umývať nohy služob­níkom svoj­ho pána. 42 Nato Abigajil rých­lo vstala, sad­la na os­la, aj jej päť dievok, ktoré ju sprevádzali; vtedy šla za Dávidovými po­slami a stala sa jeho ženou. 43 Dávid si vzal i Achíno­amu z Jez­reelu, obi­dve mu boli manžel­kami. 44 Avšak svoju dcéru Míkal, Dávidovu manžel­ku, Saul dal Pal­tímu, synovi Lajišov­mu, ktorý bol z Gal­límu.