Evanjelický1. Samuelova20

1. Samuelova

Dávid sa lúči s Jonatánom1 Po­tom Dávid utiekol z Nájótu pri Ráme, a keď prišiel domov, vravel pred Jonatánom: Čo som urobil? Čím som sa pre­vinil? V čom som sa pre­hrešil proti tvoj­mu ot­covi, že číha na môj život? 2 Ten mu od­povedal: To sa ne­smie stať; nezom­rieš! Hľa, môj otec ne­urobí nič veľké ani malé bez toho, že by mi to ne­prez­radil. Prečo by môj otec práve toto mal tajiť predo mnou? To nie je možné! 3 Dávid od­vetil s prísahou: Tvoj otec dob­re vie, že som našiel priazeň v tvojich očiach, pre­to si mys­lí: Nech sa o tom Jonatán nedoz­vie, aby sa nezar­mútil. Ale akože žije Hos­podin a akože žije tvoja duša: sot­va krok je medzi mnou a sm­rťou. 4 Jonatán po­vedal Dávidovi: Čokoľvek mi len po­vieš, urobím za teba. 5 Dávid od­povedal Jonatánovi: Hľa, zaj­tra bude nov­mesiac, keď mám s kráľom sedieť pri stole. Ty ma však pre­pusť, aby som sa skryl na poli až do tretieho večera. 6 Ak by ma tvoj otec vážne hľadal, po­vedz mu: Dávid sa odo mňa vy­pýtal, aby smel za­beh­núť do svoj­ho mes­ta Bet­lehema, lebo tam má výročnú obeť za celý rod. 7 Ak po­vie: Dob­re! tak tvoj služob­ník bude mať po­koj; ak sa však na­hnevá, vtedy vedz, že sa roz­hodol pre naj­horšie. 8 Vtedy pre­ukáž lás­kavosť svoj­mu služob­níkovi, lebo si zmluvu Hos­podinovu uzav­rel so svojím služob­níkom. Ak je však na mne vina, zabi ma ty; prečo by si ma viedol až k tvoj­mu ot­covi. 9 Jonatán od­povedal: To sa ti ne­smie stať! Lebo ak sa skutočne do­zviem, že môj otec sa roz­hodol do­pus­tiť na teba naj­horšie, či by som ti to ne­oz­námil? 10 Nato Dávid od­povedal Jonatánovi: Kto mi to po­tom oznámi, ak ti otec dá tvr­dú od­poveď? 11 Vtedy Jonatán po­vedal Dávidovi: Poď, vy­j­deme do poľa! Vtedy obaja vy­šli do poľa. 12 Tam po­vedal Jonatán Dávidovi: Hos­podin, Boh Iz­raela, je sved­kom: ak sa od svoj­ho otca zaj­tra alebo po­zaj­tra do­zviem, že bude dob­re s Dávidom, a ak hneď k tebe ne­pošlem a ne­oz­námim ti to, 13 nech Hos­podin toto učiní a toto pri­dá Jonatánovi; ale ak by chcel môj otec zlé do­pus­tiť na teba, pre­zradím ti to a pošlem ťa preč, aby si mohol odísť v po­koji. Nech je Hos­podin s tebou, ako bol s mojím ot­com. 14 Ty mi však za môj­ho života pre­ukazuj milo­sr­den­stvo Hos­podinovo, a ak zo­mriem, 15 ne­odop­ri svoje milo­sr­den­stvo môj­mu domu vtedy, keď do jed­ného vy­plieni Hos­podin Dávidových ne­priateľov z po­vr­chu zeme. 16 Jonatán uzav­rel zmluvu s domom Dávidovým a po­vedal: Hos­podin nech vy­koná po­mstu nad ne­priateľmi Dávidovými! 17 Jonatán znova uis­til Dávida prísahou o svojej lás­ke k ne­mu, lebo ho miloval ako seba samého. 18 I po­vedal mu Jonatán: Zaj­tra bude nov­mesiac a budú sa spytovať na teba, keď tvoje mies­to bude prázd­ne. 19 Na tretí deň rých­lo zídeš a prídeš na mies­to, na ktorom si sa skryl v deň onoho činu, a ostaneš pri kameni Ezel. 20 Ja pop­ri ňom vy­strelím tri šípy, akoby som strieľal do cieľa. 21 Po­tom pošlem chlap­ca, ktorému po­viem: Choď, hľadaj šípy! Ak po­viem chlap­covi: Hľa, šípy sú bližšie k tebe, vez­mi ich! vtedy príď, lebo budeš mať po­koj a nič sa ti ne­stane, akože žije Hos­podin! 22 Ale ak mladíkovi po­viem: Hľa, šípy sú ďalej od teba, vtedy odíď, lebo Hos­podin ťa po­siela preč. 23 V tej veci však, o ktorej sme sa ja a ty do­hovorili, nech je Hos­podin sved­kom medzi mnou a tebou až na veky! 24 Vtedy sa Dávid skryl na poli. Keď na­stal nov­mesiac, kráľ za­sadol za stôl k jed­lu. 25 Kráľ si sadol na svoje mies­to ako vždy, na stolec pri stene; Jonatán vstal a Ab­nér si sadol k Sau­lovi, ale Dávidovo mies­to os­talo prázd­ne. 26 Ale Saul v ten deň nič ne­povedal, lebo si po­mys­lel: Niečo sa mu pri­hodilo, nie je čis­tý - iste nie je čis­tý. 27 Na­sledujúci deň, druhý deň po nov­mesiaci, Dávidovo mies­to bolo zase prázd­ne. Vtedy po­vedal Saul svoj­mu synovi Jonatánovi: Prečo syn Izajov ne­prišiel ani včera ani dnes k stolu? 28 Jonatán od­povedal Sau­lovi: Dávid sa súr­ne vy­pýtal do Bet­lehema 29 a po­vedal: Pre­pusť ma, prosím, lebo v mes­te má byť obeť nášho rodu, a sám brat mi kázal prísť. Pre­to, ak som našiel priazeň v tvojich očiach, do­voľ mi, prosím, odísť a po­zrieť si bratov. Pre­to ne­prišiel ku kráľov­mu stolu. 30 Vtedy Saul vzbĺkol hnevom proti Jonatánovi a po­vedal mu: Ty, syn zvr­h­lej od­boj­nice, dob­re viem, že si si syna Izajov­ho vy­bral na svoju han­bu a na han­bu na­hoty svojej matere! 31 Lebo po všet­ky dni, kým len bude Izajov syn žiť na zemi, nebudeš pev­ný ani ty, ani tvoje kráľov­stvo. Pre­to teraz pošli pre neho a pri­veď ho ku mne, lebo je synom smr­ti. 32 Jonatán od­povedal svoj­mu ot­covi Sau­lovi: Prečo má zo­mrieť? Čo spáchal? 33 Vtedy Saul hodil po ňom kopiju, aby ho za­bil. Z toho Jonatán vy­badal, že sa jeho otec roz­hodol za­biť Dávida. 34 Nato Jonatán, roz­pálený hnevom, vstal od stola, nejedol po­krm v druhý deň nov­mesiaca, lebo mu bolo ľúto Dávida, že ho jeho otec Saul tak po­tupil. 35 Ráno, podľa do­hovoru s Dávidom, vy­šiel na pole Jonatán a malý chlapec s ním. 36 Po­vedal svoj­mu chlap­covi: Po­beh­ni a po­hľadaj šípy, ktoré vy­strelím. Keď chlapec bežal, on vy­strelil šíp ďaleko pred neho. 37 Keď prišiel chlapec k mies­tu, kde ležal šíp, vy­strelený Jonatánom, Jonatán za­volal za chlap­com: Šíp je ešte ďalej, ako si ty! 38 Po­tom Jonatán za­volal za chlap­com: Rých­lo, ponáhľaj sa, ne­stoj! Vtedy Jonatánov chlapec po­zbieral šípy a vrátil sa k svoj­mu pánovi. 39 Ale chlapec ne­vedel o ničom, len Jonatán a Dávid vedeli o tom. 40 Po­tom Jonatán odo­vzdal svoju zbraň chlap­covi, ktorý bol s ním, a po­vedal mu: Choď a zanes to do mes­ta! 41 Keď chlapec od­išiel, Dávid vstal spoza skaly, padol na tvár k zemi, trik­rát sa po­klonil; nato sa po­boz­kali na­vzájom a v ob­jatí plakali, kým sa Dávid ne­ov­ládol. 42 I po­vedal Jonatán Dávidovi: Choď v po­koji, ako sme si obaja pri­sahali v mene Hos­podinovom: Hos­podin bude sved­kom medzi mnou a tebou a medzi mojím a tvojím po­tom­stvom až na veky.