Ekumenický › Plač › 4

Plač

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5

1 Ach, ako sčer­nelo zlato, ako sa zmenil rýdzi kov! Po­svät­né kamene sú roz­hádzané po všet­kých nárožiach ulíc. (bét) 2 Vzác­ni synovia Si­ona, hod­ní rýdzeho zlata, a po­važovaní za hlinené nádoby, za dielo hr­nčiarových rúk! (gimel) 3 Aj šakaly dávajú pr­sia, nadájajú svoje mladé, ale dcéra môj­ho ľudu je krutá ako pšt­rosy na púšti. (dálet) 4 Dojčaťu sa od smädu lepil jazyk na pod­nebie. Deti pýtali chlieb, ale nebolo toho, kto by im ho lámal. (hé) 5 Tí, čo jedávali lahôd­ky, hynú na uliciach. Tí, čo boli vy­chovaní v purpure, ocit­li sa v hnoji. (váv) 6 Vina dcéry môj­ho ľudu bola väčšia ako hriech Sodomy, čo bola v okamžiku roz­vrátená, hoci sa jej ruky nedot­kli. (zajin) 7 Jej za­svätení boli čis­tejší než sneh, belší ako mlieko. Telo mali čer­venšie než koraly, žily ako zafír. (chét) 8 Ich výzor však stem­nel väčšmi na ulici ich ne­možno spoz­nať. Koža na tele im zvrás­kavela, vy­sušila sa ako drevo. (tét) 9 Lepšie na tom boli tí, ktorých ako tí, ktorých skolil hlad, tí, ktorí vy­kr­vácali pre­bod­nutí, ako tí, čo zo­mreli na neúrodu poľa. (jod) 10 Pri skaze dcéry môj­ho ľudu ruky jem­nocit­ných žien uvarili vlast­né deti, po­slúžili im za po­krm. (kaf) 11 Hos­podin vy­lial svoje roz­horčenie, svoj pálčivý hnev, roz­nietil na Si­one oheň a ten po­hl­til jeho zá­klady. (lámed) 12 Králi zeme a všet­ci obyvatelia sveta ne­verili, že protiv­ník a ne­priateľ môže prej­sť bránami Jeruzalema. (mém) 13 Stalo sa to pre hriechy pre viny jeho kňazov, ktorí prelievali krv spravod­livých upro­stred neho. (nún) 14 Za­slepení blúdili ulicami, pošpinení kr­vou, takže sa nik nech­cel dot­knúť (sámek) 15 Vy­hnite sa, ste nečis­tí! Vy­hnite sa, vy­hnite sa, nedotýkaj­te sa! Keď sa vzdialili a od­tac­kali, hovorilo sa medzi národ­mi: Nebudú viac ni­kde vítaní! (ajin) 16 Sám Hos­podin ich roz­delil, viac na nich ne­vz­hliad­ne. Kňazov si ni­kto nec­til, starším ni­kto ne­pre­ukázal (pé) 17 Ešte sa naše oči unavovali očakávaním našej po­moci. Már­ne. Na našej stráži sme čakali na národ, ktorý ne­mohol po­môcť. (cádé) 18 Číhali na naše kroky, ne­moh­li sme chodiť Pri­blížil sa náš koniec, na­pl­nili sa určite na­stal náš koniec. (kóf) 19 Naši prena­sledovatelia boli rých­lejší než nebes­ké or­ly, na­háňali nás po horách, strieh­li na nás v púšti. (réš) 20 Duch nášho života, Hos­podinov bol chytený do ich jám. O ňom sme hovorili: V jeho tôni budeme žiť medzi (šín) 21 Len sa teš a raduj, dcéra Edóm, čo bývaš v krajine Úc! Aj po teba príde kalich, opojíš sa a ob­nažíš. (táv) 22 Dcéra Si­on, od­pykaná je tvoja vina, Boh ťa už viac ne­od­vedie do zajatia. Po­tres­tá tvoju vinu, dcéra Edóm, od­halí tvoje hriechy.