Ekumenický › Pieseň › 7

Pieseň

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8

1 Vráť sa, vráť sa, Šulamit­ka, vráť sa, vráť sa, nech ťa vidíme! Čo chcete na Šulamit­ke vidieť? Nuž jej tanec v táboroch!
2 Aké krás­ne sú tvoje kroky v sandáloch, kniežacia dcéra. Kriv­ky tvojich bokov sú ako ná­hr­del­ník, dielo maj­strov­ských rúk.
3 Tvoje brucho je ob­lá nádoba, nech nechýba korenené víno! Tvoje lono je hromada pšenice, lemovaná ľaliami.
4 Tvoje dve ňad­rá sú ako dve mláďatá, gazelie dvoj­ičky.
5 Tvoj krk je ako veža zo slonoviny. Tvoje oči — ryb­níky v Chešbóne pri bráne Bat-Rab­bím. Tvoj nos je ako libanon­ská veža, čo hľadí k Damasku.
6 Tvoja hlava je na tebe ako Kar­mel a vr­koče tvojej hlavy ako pur­pur. Kráľ je uväz­nený v tvojich kučerách.
7 Aká si krás­na, aká ľúbez­ná, lás­ka, pri roz­košiach.
8 Vzras­tom sa podobáš pal­me a ňad­rami hroz­novým strap­com.
9 Po­vedal som: Vy­leziem na pal­mu, chytím sa jej konárov. Nech sú tvoje ňad­rá ako hroz­nové strap­ce a vôňa tvoj­ho dychu ako voňavé ja­bl­ká.
10 Tvoje pod­nebie je ako naj­lepšie víno, ktoré môj­mu milému na­ozaj chutí a spôsobí, že aj pery spiacich pre­hovoria.
11 Ja pat­rím môj­mu milému a on po mne túži!
12 Poď, milý môj, vy­j­deme do poľa, spávať budeme v dedinách,
13 včas­ráno vstaneme kvôli viniciam, po­zrieme, či už vy­háňa vinič, či sa ot­várajú kvety, či kvit­nú granátov­níky. Tam ti chcem dať svoju lás­ku.
14 Man­dragory vy­dávajú vôňu, pri našich dverách sú všet­ky vzác­ne plody, nové i staré. Tebe som ich za­chovala, milý môj.