Ekumenický › 2. Kronická › 6

2. Kronická

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36

Šalamúnova modlitba1 Vtedy Šalamún zvolal: Hos­podin sa vy­slovil, že chce bývať v mrákave. 2 Tak som ti po­stavil vladár­sky príbytok, mies­to, kde budeš tróniť naveky. 3 Nato sa kráľ ob­rátil a požeh­nal celé zhromaždenie Iz­raela. Celé zhromaždenie Iz­raela pri tom stálo. 4 Zvolal: Buď zvelebený Hos­podin, Boh Iz­raela, ktorý sám dal môj­mu ot­covi Dávidovi prísľub a sám ho i spl­nil. Po­vedal: 5 Od­vtedy, ako som vy­viedol svoj ľud z Egypta, ne­zvolil som si žiad­ne mies­to spomedzi všet­kých kmeňov Iz­raela, aby tam po­stavili dom, v ktorom by pre­bývalo moje meno. Ni­koho som si ani ne­vyvolil, aby sa stal voj­vod­com nad mojím iz­rael­ským ľudom. 6 Zvolil som si len Jeruzalem, aby tam pre­bývalo moje meno, a vy­volil som si Dávida, aby vládol môj­mu iz­rael­skému ľudu. 7 Už môj otec Dávid po­mýšľal po­staviť dom menu Hos­podina, Boha Iz­raela. 8 Hos­podin mu však po­vedal: Konal si správ­ne, že si sa za­oberal myšlien­kou po­staviť môj­mu menu dom. 9 Lenže ten dom ne­po­stavíš ty, ale tvoj syn, ktorého splodíš. On po­staví dom môj­mu menu. 10 Hos­podin svoj prísľub i spl­nil. Na­stúpil som po svojom ot­covi Dávidovi, za­sadol som na trón Iz­raela, ako sľúbil Hos­podin, a po­stavil som dom na počesť mena Hos­podina, Boha Iz­raela. 11 Vložil som ta i ar­chu s Hospodinovou zmluvou, ktorú uzav­rel s Izraelitmi. Šalamúnovo požehnanie12 Po­tom sa po­stavil pred Hos­podinov ol­tár v prítomnosti celého zhromaždenia Iz­raela a vy­strel dlane. 13 Šalamún totiž zhotovil z bronzu vy­výšenú plošinu a umiest­nil ju upro­stred ná­dvoria; bola päť lakťov dl­há, päť lakťov široká a tri lak­te vy­soká. Po­stavil sa na ňu, po­kľakol na kolená pred celým zhromaždením Iz­raela, vy­strel dlane k nebu 14 a zvolal: Hos­podin, Bože Iz­raela, niet ti podob­ného Boha na nebi ani na zemi. Ty za­chovávaš zmluvu a milosť svojim služob­níkom, ktorí sú ti bez­výh­rad­ne od­daní. 15 Svoj­mu služob­níkovi Dávidovi, môj­mu ot­covi, si spl­nil daný sľub. Vlast­nými ús­tami si sľúbil a vlast­nou rukou si aj spl­nil, ako to dnes vidíme. 16 Teraz však Hos­podin, Bože Iz­raela, splň svoj­mu služob­níkovi Dávidovi, môj­mu ot­covi, i ďalší prísľub. Po­vedal si mu: Nebudeš bez ná­stup­cu, ktorý by sedel na tróne Iz­raela, po­kiaľ tvoji po­tom­kovia budú dbať na svoju ces­tu a riadiť sa mojím zákonom, ako si sa ním riadil ty predo mnou. 17 Nuž teda, Hos­podin, Bože Iz­raela, nech sa po­tvr­dí spoľah­livosť tvoj­ho slova, ktoré si dal svoj­mu služob­níkovi Dávidovi. 18 Môže však skutočne bývať Boh s človekom na zemi? Veď samy nebesia, ba ani naj­vyššie nebo ťa ne­ob­siah­nu, tým menej ten­to dom, ktorý som po­stavil. 19 Ó Hos­podin, Bože môj, po­všim­ni si mod­lit­bu svoj­ho služob­níka a jeho úpen­livé volanie, aby si počul jeho kvílenie a mod­lit­bu, ktorými sa tvoj služob­ník k tebe utieka. 20 Nech sa tvoje oči dňom-nocou upierajú na ten­to dom, na mies­to, o ktorom si sa zmienil, že tam uložíš svoje meno. Vy­počuj mod­lit­bu, ktorú ti tvoj služob­ník pred­loží na tom­to mies­te. 21 Splň pros­by svoj­ho služob­níka i svoj­ho iz­rael­ského ľudu, ktorými sa budú utiekať k tomuto mies­tu. Vy­počuj ich zo svoj­ho nebes­kého síd­la, a keď vy­počuješ, od­pusť! 22 Ak sa nie­kto pre­hreší proti svoj­mu blížnemu a ten ho pod kliat­bou donúti k prísahe, takže príde zložiť prísahu pred tvoj ol­tár v tomto dome, 23 ty vy­počuj z nebies, za­siah­ni a roz­súď svojich služob­níkov. Prie­stup­níka uznaj vin­ným a vlast­né konanie mu uvaľ na hlavu. Za­staň sa spravod­livého a od­plať mu, ako si za­slúži. 24 Ak tvoj iz­rael­ský ľud utr­pí od ne­priateľa porážku — to pre­to, že zhrešil proti tebe —, po svojom ob­rátení však bude velebiť tvoje meno, mod­liť sa a do­prosovať sa ťa v tomto dome, 25 vy­počuj z nebies, od­pusť hriech svoj­ho iz­rael­ského ľudu a pri­veď ho späť do zeme, ktorú si dal ich ot­com. 26 Keď sa za­vrú nebesia a nebude dažďa — to pre­to, že zhrešili proti tebe —, po­tom sa však budú mod­liť k tomuto mies­tu, velebiť tvoje meno a od­vrátia sa od svoj­ho hriechu, lebo si ich po­koril, 27 ty ich vy­počuj z nebies, od­pusť hriech svojich služob­níkov a svoj­ho iz­rael­ského ľudu. Vy­uč ich správ­nej ces­te, po ktorej majú kráčať, a zošli dážď na svoju zem, ktorú si dal svoj­mu ľudu do dedičného vlast­níc­tva. 28 Keď za­vlád­ne v krajine hlad, mor, obil­ná hr­dza, sneť, vy­skyt­nú sa kobyl­ky či hmyz, bude ho sužovať ne­priateľ priamo v jeho mes­tách, za každej po­hromy a každej choroby, 29 každú mod­lit­bu a každú úpen­livú pros­bu, nech by po­chádzala od hocik­torého jed­not­liv­ca alebo celého tvoj­ho ľudu Iz­raela, ak nie­kto pocíti svoju ranu i bolesť a vy­strie dlane k tomuto domu, 30 ty ho vy­počuj z nebies, z miesta, kde pre­bývaš, a od­pusť! Od­plať každému podľa jeho cel­kového správania, po­znáš pred­sa jeho srd­ce. Veď jedine ty po­znáš srd­ce ľudí. 31 Tak sa ťa budú báť a chodiť po tvojich ces­tách, kým len budú žiť na zemi, ktorú si dal našim ot­com. 32 No i cudzinec, ktorý ne­pochádza z tvojho iz­rael­ského ľudu, keď príde zďaleka pre tvoje veľké meno, tvoju moc­nú ruku a vy­streté rameno, keď príde a bude sa mod­liť smerom k tomuto domu, 33 ty vy­počuj z nebies, z miesta, kde pre­bývaš, a urob všet­ko, o čo bude k tebe cudzinec volať, aby všet­ky národy zeme po­znali tvoje meno, báli sa ťa ako tvoj ľud Iz­rael a uvedomili si, že ten­to dom, ktorý som po­stavil, je po tebe po­menovaný. 34 Keď sa tvoj ľud vy­praví do voj­ny proti svojim ne­priateľom ces­tou, ktorou ho vy­šleš, a bude sa mod­liť k tebe smerom k tomuto mies­tu, ktoré si si zvolil, a k domu, ktorý som po­stavil tvoj­mu menu, 35 vy­počuj z nebies ich mod­lit­bu a ich úpen­livú pros­bu a pre­saď ich právo. 36 Keď proti tebe zhrešia — veď niet človeka, ktorý by ne­zhrešil —, ty sa na nich na­hneváš a vy­dáš ich ne­priateľovi, takže tí, čo ich zajali, od­vlečú ich do ďalekej či blíz­kej krajiny, 37 po­tom však v krajine, kam budú za­vlečení, vstúpia do seba, ob­rátia sa v krajine tých, čo ich zajali, a budú ťa úpen­livo prosiť o zmilovanie: Zhrešili sme, pre­vinili sme sa, konali sme svoj­voľne. 38 Keď sa k tebe ob­rátia celým svojím srd­com a celou svojou dušou v krajine tých, čo ich zajali a od­vliek­li, a budú sa mod­liť smerom k svojej vlas­ti, ktorú si dal ich ot­com, k mestu, ktoré si si vy­volil, a k domu, ktorý som po­stavil tvoj­mu menu, 39 vy­počuj z nebies, z miesta, kde pre­bývaš, ich mod­lit­bu a úpen­livé pros­by. Pre­saď ich právo a od­pusť svoj­mu ľudu, ktorý zhrešil proti tebe. 40 Teraz, Bože môj, upri svoj zrak a zbys­tri svoj sluch na mod­lit­bu na tom­to mies­te. 41 Nuž teda, Hos­podin, Bože, po­vs­taň k miestu svoj­ho od­počin­ku, ty i ar­cha tvojej moci. Tvoji kňazi, Hos­podin, Bože, nech sa pri­odejú spásou a tvoji zbožní nech blažene plesajú. 42 Hos­podin, Bože, ne­od­miet­ni svoj­ho po­mazaného, roz­pomeň sa na prejavy milos­ti svoj­mu služob­níkovi Dávidovi!