Ekumenický › 2. Korintským › 2

2. Korintským

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13

1 Tak som sa totiž sám v sebe roz­hodol, že k vám ne­prídem, aby som vás za­rmútil. 2 Veď ak ja za­rmútim vás, kto po­tom po­teší mňa, ak nie ten, koho som za­rmútil? 3 A toto som vám na­písal, aby ma, keď prídem, nezar­mútili tí, ktorí by ma mali po­tešiť. Spolieham sa na vás všet­kých, že moja radosť bude radosťou vás všet­kých. 4 Písal som vám totiž v hlbokom súžení a úz­kos­ti srd­ca i s mnohými sl­zami nie pre­to, aby ste boli za­rmútení, ale aby ste spoz­nali ne­smier­nu lás­ku, ktorú k vám pre­chovávam. Odpustenie previnilcovi5 Ak teda nie­kto spôsobil zár­mutok, nezar­mútil mňa, ale as­poň sčas­ti — nech­cem zveličovať — za­rmútil aj vás všet­kých. 6 Takému stačí trest, ktorého sa mu do­stalo od väčšiny. 7 Pre­to mu radšej od­pus­tite a po­tešte ho, aby ho nezach­vátil pri­veľký zár­mutok. 8 A pre­to vás prosím, aby ste mu pre­ukázali lás­ku. 9 Veď pre­to som to na­písal, aby som po­znal, ako sa osvedčíte a či ste vo všet­kom po­slušní. 10 Komu vy niečo od­pus­títe, tomu od­pus­tím aj ja. Keď som ja niečo od­pus­til — ak som mal čo od­púšťať — robím to pred tvárou Kris­ta pre vás, 11 aby nás ne­o­klamal satan, veď jeho zámery po­známe. Pavlova úzkosť a úľava12 Keď som prišiel do Tro­ady hlásať Kris­tovo evan­jelium, hoci sa mi v Pánovi ot­várali dvere, 13 môj duch ne­mal po­koj, lebo som tam nenašiel svoj­ho brata Títa. Pre­to som sa s nimi roz­lúčil a od­išiel som do Macedón­ska. 14 Ale vďaka Bohu, ktorý nám v Kristovi vždy dáva víťaziť a na každom mies­te skr­ze nás zjavuje vôňu svoj­ho po­znania. 15 Lebo sme Kris­tovou vôňou, príjem­nou Bohu upro­stred tých, čo zís­kavajú spásu aj medzi tými, čo hynú; 16 jed­ným vôňou smr­ti na sm­rť, druhým vôňou života na život. Ale kto je na to súci? 17 Lebo my nie sme ako tí, čo kupčia s Božím slovom, ale hovoríme úp­rim­ne, ako z Boha pred Bohom v Kristovi.