Ekumenický › 1. Kronická › 17

1. Kronická

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29

Boží prísľub Dávidovi1 Keď sa už Dávid usadil vo svojom paláci, po­vedal prorokovi Nátanovi: Ja síce bývam v cédrovom paláci, ale ar­cha Hos­podinovej zmluvy je len pod stanovými záves­mi. 2 Nátan od­vetil Dávidovi: Urob všet­ko, čo máš na mys­li, lebo Boh je s tebou. 3 Tej is­tej noci oslovil Boh Nátana: 4 Od­káž môj­mu služob­níkovi Dávidovi: Tak­to vraví Hos­podin: Nie, ne­po­stavíš mi dom na bývanie. 5 Veď som nebýval v dome od­vtedy, ako som vy­viedol Iz­rael, až do­dnes, ale som sa sťahoval zo stanu do stanu a z príbytku do príbyt­ku. 6 Keď som tak putoval s celým Iz­raelom, či som sa zmienil nie­ktorým sud­com Iz­raela, ktorým som pri­kázal viesť môj ľud: Prečo mi ne­staviate céd­rový dom? 7 Môj­mu služob­níkovi Dávidovi teda od­káž: Tak­to vraví Hos­podin zá­stupov: Vzal som ťa od pas­tvy, od za­vracania oviec, aby si sa stal voj­vod­com môj­ho iz­rael­ského ľudu. 8 Sprevádzal som ťa, kam si len šiel a vy­hnal som spred teba všet­kých tvojich ne­priateľov. Urobím ťa sláv­nym, ako sú po­zem­skí velikáni. 9 Určím mies­to pre môj iz­rael­ský ľud, za­sadím ho, takže bude mať svoj domov a ne­musí sa už znepokojovať. Ničom­níci nebudú s ním už tvrdo za­ob­chádzať ako pred­tým, 10 ako za čias, keď som ustanovil sud­cov nad svojím iz­rael­ským ľudom. Po­korím všet­kých tvojich ne­priateľov. Oznamujem ti, že Hos­podin po­staví dom tebe. 11 Keď nadíde čas tvoj­ho od­chodu k otcom, ustanovím ti ná­stup­cu spomedzi vlast­ných synov a upev­ním mu kráľov­stvo. 12 On mi po­staví dom a ja mu na­trvalo upev­ním trón. 13 Budem mu ot­com a on mi bude synom. Priazeň mu však ne­od­nímem, ako som ju odňal tvoj­mu pred­chod­covi, 14 ale ho ponechám vo svojom dome a vo svojom kráľov­stve navždy, jeho trón bude vždy pev­ný. 15 Všet­ko, čo Nátan po­vedal Dávidovi, bolo v súlade s týmito slovami a celým tým­to videním. Dávidova ďakovná modlitba16 Kráľ Dávid si šiel sad­núť pred Hos­podina a zvolal: Ani ja, ani moja rodina sme si nezas­lúžili to, že si ma do­viedol až sem, Hos­podin, Bože. 17 Ani to ti, Bože, ne­stačilo, ale si hovoril o budúcnosti domu svoj­ho služob­níka a po­hliadol si na mňa, Hos­podin, Bože, ako na výz­nam­ného človeka. 18 Čím môže Dávid ešte pris­pieť k sláve, ktorou si vy­značil svoj­ho služob­níka? Ty ho pred­sa po­znáš. 19 Hos­podin, pre svoj­ho služob­níka a podľa svoj­ho srd­ca si uskutočnil celé toto veľké dielo a oznámil si všet­ky výz­nam­né udalos­ti. 20 Podľa toho, čo sme sami počuli, sa ti, Hos­podin, ni­kto ne­vyrov­ná a ok­rem teba niet Boha. 21 Kto je ako tvoj ľud Iz­rael, jediný národ na zemi, ktorý prišiel Boh vy­kúpiť za svoj ľud a pre­slávil sa veľkými a úžas­nými skut­kami, keď si vy­hnal národy spred svoj­ho ľudu, ktorý si vy­kúpil z Egypta? 22 Svoj iz­rael­ský ľud si si navždy pri­vlast­nil a sám si sa, Hos­podin, stal ich Bohom. 23 Nuž teda, Hos­podin, nech prísľuby, ktoré si vy­slovil o svojom služob­níkovi a jeho dome, platia navždy. Čo si sľúbil, splň! 24 Nech tvoje meno ni­kdy ne­stráca plat­nosť a výz­nam, aby sa hovorilo: Hos­podin zá­stupov, Boh Iz­raela, je pre Iz­rael Bohom! A dom tvoj­ho služob­níka Dávida nech je pev­ný pred tebou. 25 Veď ty, Bože môj, si vy­javil svoj­mu služob­níkovi, že mu po­stavíš dom. Pre­to sa tvoj služob­ník osmelil mod­liť sa pred tebou. 26 Teraz však, Hos­podin, ty sám si Boh, keď si vy­slovil o svojom služob­níkovi ten­to priaz­nivý prísľub, 27 požeh­naj lás­kavo dom svoj­ho služob­níka, aby vždy ob­stál pred tebou. Veď čo ty, Hos­podin, požeh­náš, je navždy požeh­nané.