Roháček › 1. Samuelova › 1

1. Samuelova

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31

Elkána a jeho ženy, Anna a Peninna.1 A bol nejaký muž z Ramataim-cofíma, s vr­chu Ef­rai­mov­ho, ktorému bolo meno El­kána, syn Jerocháma, syna Elihu-va, syna Tochu-va, syna Cúfov­ho, Ef­raťan. 2 Ten mal dve ženy; jed­nej bolo meno An­na, a meno druhej bolo Peninna. Penin­na mala deti, ale Anna ne­mala detí. 3 Človek chodieval z roka na rok zo svoj­ho mes­ta hore klaňať sa a obetovať Hos­podinovi Zá­stupov bit­nú obeť v Síle, kde boli dvaja synovia Éliho, Chof­ni a Pin­chas, kňaz­mi Hos­podinovi. 4 A bývalo vše toho dňa, keď obetoval El­kána bit­nú obeť, že dal Penin­ne, svojej žene, i všet­kým jej synom i jej dcéram diely. 5 Ale Anne dal dvoj­násob­ný diel, lebo Annu miloval. Lež Hos­podin bol za­vrel jej život. 6 A jej protiv­nica ju veľmi popudzovala, aby ju roz­rušovala, pre­tože Hos­podin bol za­vrel je život. 7 Tak robieval El­kána každého roku, kedykoľvek išla hore do domu Hos­podinov­ho, a tam­tá ju vždy tak popudzovala, a ona plakávala a nejedávala. 8 A El­kána jej muž, jej po­vedal: An­na, prečo plačeš? A prečo neješ? A prečo je smut­né tvoje srd­ce? Či nie som ti ja lepší ako desať synov? Anna prosí za syna. Éli jej nerozumie.9 A Anna vstala, keď boli jed­li v Síle a keď boli pili. A Éli, kňaz, sedel na stolici pri po­d­vojach chrámu Hos­podinov­ho. 10 A ona bola rozžialenej duše a mod­lila sa Hos­podinovi a plakala veľmi. 11 A sľúbila sľub a riek­la: Hos­podine Zá­stupov, ak po­hliad­nuť po­hliad­neš na trápenie svojej diev­ky a roz­pomenieš sa na mňa a nezabud­neš na svoju diev­ku, ale dáš svojej diev­ke plod mužs­kého po­hlavia, dám ho Hos­podinovi, aby bol jeho po všet­ky dni svoj­ho života, a brit­va ne­vs­túpi na jeho hlavu. 12 A stalo sa, keď sa len dlho mod­lila pred Hos­podinom, že Éli po­zoroval na jej ús­ta. 13 Ale Anna hovorila vo svojom srd­ci; iba jej rty sa po­hybovaly, a jej hlasu nebolo počuť. Pre­to mys­lel o nej Éli, že je opilá. 14 A Éli jej po­vedal: Do­kedyže budeš opilá? Vy­triez­vej zo svoj­ho vína! 15 Ale Anna od­povedala a riek­la: Nie som ja opilá, môj pane; som žena utrápeného ducha a vína ani nijakého opojného nápoja som ne­pila, ale vy­lievam svoju dušu pred Hos­podinom. 16 Ne­považuj svojej diev­ky za dcéru beliála, lebo z mnohého svoj­ho úpenia a z veľkého svojho zár­mut­ku som hovorila až doteraz. 17 Na to od­povedal Éli a riekol: Idi v po­koji, a Bôh Iz­raelov nech ti dá to, čo si prosila od neho. 18 A riek­la: Nech naj­de tvoja diev­ka milosť v tvojich očiach. A žena išla svojou ces­tou a najedla sa, a jej tvár nebola viacej smutná. Narodenie Samuelovho. Oddaný Hospodinovi.19 Po­tom vstali skoro ráno a po­klonili sa pred Hos­podinom a na­vrátiac sa prišli do svoj­ho domu do Rámy. A El­kána po­znal An­nu, svoju ženu, a Hos­podin sa roz­pomenul na ňu. 20 A stalo sa, keď tomu prišiel čas, že Anna počala a porodila syna a na­zvala jeho meno Samuel, lebo riekla: Od Hos­podina som ho vy­prosila. 21 A človek El­kána zase odišiel hore i s celým svojím domom obetovať Hos­podinovi každoročnú obeť bit­nú a s­pl­niť svoj sľub. 22 Ale Anna ne­išla hore, lebo riek­la svoj­mu mužovi: Až bude od­stavený chlapec, za­vediem ho ta, a ukáže sa pred tvárou Hos­podinovou a bude tam bývať až na veky. 23 A El­kána, jej muž, jej po­vedal: Učiň to, čo je dob­ré v tvojich očiach; zo­staň, až ho od­stavíš, len nech Hos­podin po­staví, a tak spl­ní svoje slovo. A tak zo­stala žena a kojila svoj­ho syna, do­kiaľ ho ne­od­stavila. 24 Po­tom, keď ho od­stavila, od­vied­la ho so sebou hore i s tromi jun­cami nesúc jednu efu bielej múky jem­nej a nádobu vína a do­vied­la ho do domu Hos­podinov­ho do Síla, a chlapča bolo ešte malé. 25 A za­bili jun­ca a do­vied­li chlap­ca k Élimu. 26 A ona riekla: Po­hliad­ni na mňa, môj pane! Jako že žije tvoja duša, môj pane, ja som tá žena, ktorá som stála tu s tebou mod­liac sa Hos­podinovi. 27 Za tohoto chlap­ca som sa mod­lila, a Hos­podin mi dal to, čo som si prosila od neho. 28 Pre­to ho i ja od­dávam Hos­podinovi, aby bol jeho po všet­ky dni, čo bude žiť; je vy­prosený pre Hos­podina. A po­klonili sa tam Hos­podinovi.