Ekumenický › Rimanom › 9

Rimanom

List Rimanom

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16

Božie vyvolenie Izraela1 Hovorím prav­du v Kristovi, ne­klamem a do­svedčuje mi to moje svedomie v Duchu Svätom, 2 že mám veľký žiaľ a ne­pres­taj­nú bolesť v srdci. 3 Želal by som si totiž byť sám pre­kliaty a od­lúčený od Kris­ta pre mojich bratov, mojich príbuz­ných podľa tela. 4 Sú to Iz­raeliti, im pat­rí synov­stvo aj sláva, aj zmluvy, im bol daný zákon aj boho­služba, aj pri­sľúbenia. 5 Ich sú ot­covia a z nich po­chádza podľa tela Kris­tus, ktorý je nad všet­kými, Boh požeh­naný na veky. Amen. 6 To však ne­znamená, že Božie slovo stratilo účin­nosť. Veď nie všet­ci, ktorí sú z Izraela, sú Iz­rael. 7 Ani deťmi nie sú všet­ci len pre­to, že sú po­tom­stvom Ab­raháma, ale: Podľa Izáka sa bude volať tvoje po­tom­stvo. 8 To znamená, že Božími deťmi nie sú deti tela, ale za po­tom­stvo sa po­kladajú deti pri­sľúbenia. 9 Lebo toto je slovo pri­sľúbenia: O tomto čase prídem a Sára bude mať syna. 10 Tak to bolo nielen pri nej, ale aj pri Rebeke, ktorá počala od jed­ného muža, od nášho otca Izáka. 11 Veď keď sa deti ešte ani nenarodili a ne­urobili nič dob­ré ani zlé — aby zo­stalo v platnosti Božie vy­volenie, o ktorom bolo vo­pred roz­hod­nuté, 12 ktoré nezávisí od skut­kov, ale od vôle toho, kto po­voláva —, bolo jej po­vedané: Starší bude slúžiť mladšiemu, 13 ako je na­písané: Jákoba som miloval, ale Ézava som nenávidel. 14 Čo teda po­vieme? Či nie je u Boha ne­spravod­livosť? Určite nie. 15 Lebo Mojžišovi hovorí: Zmilujem sa, nad kým sa zmilúvam, a zľutujem sa, nad kým sa zľutúvam. 16 A tak teda nezáleží na tom, kto chce, ani na tom, kto beží, ale na Bohu, ktorý sa zmilúva. 17 Lebo Pís­mo hovorí faraónovi: Nato som ťa po­volal do života, aby som na tebe ukázal svoju moc a aby sa moje meno roz­hlasovalo po celej zemi. 18 A tak sa teda zmilúva, nad kým chce, a za­tvr­dzuje, koho chce. Boží hnev a milosrdenstvo19 Po­vieš mi az­da: Tak prečo ešte kar­há? Veď kto sa môže vzop­rieť jeho vôli? 20 Ó, človek, ktože si ty, že od­vrávaš Bohu? Či vari po­vie výt­vor tvor­covi: Prečo si ma tak­to urobil? 21 Alebo či hr­nčiar ne­má moc nad hlinou, aby z tej is­tej hmoty urobil jed­nu nádobu na vznešený účel, druhú na pod­rad­ný? 22 A čo po­tom, ak Boh, ktorý chce ukázať svoj hnev a prejaviť svoju moc, znášal s veľkou tr­pez­livosťou nádoby hnevu pri­pravené na záhubu, 23 aby dal po­znať bohat­stvo svojej slávy na nádobách milo­sr­den­stva, ktoré pri­pravil na slávu — 24 na nás, ktorých po­volal nielen zo Židov, ale aj z pohanov. 25 Tak hovorí aj u Ozeáša: Svojím ľudom budem volať tých, čo neboli mojím ľudom, a ako milovanú tú, čo nebola milovaná. 26 A stane sa, že tam, kde sa im hovorilo: Vy nie ste môj ľud, tam sa budú volať syn­mi živého Boha. 27 A Izai­áš volá nad Iz­raelom: Aj keby synov Iz­raela bolo toľko, koľko je mor­ského pies­ku, za­chránený bude zvyšok. 28 Lebo Pán bude konať na zemi tak, že ú­pl­ne a rých­lo uskutoční svoje slovo. 29 Tak pred­povedal aj Izai­áš: Keby nám Pán zá­stupov nebol nechal po­tom­stvo, boli by sme ako Sodoma a podobali by sme sa Gomore. Izrael a evanjelium30 Čo teda po­vieme? Po­hania, ktorí sa ne­usilovali o spravodlivosť, do­siah­li spravod­livosť, no spravod­livosť z viery; 31 ale Iz­rael, ktorý sa usiloval o zákon spravod­livos­ti, nedos­pel k zákonu. 32 Prečo? Pre­tože ne­vychádzal z viery, ale akoby zo skut­kov. Po­tkli sa o kameň po­horšenia, 33 ako je na­písané: Hľa, kladiem na Si­one skalu úrazu a kameň po­horšenia, ale kto verí v neho, nebude za­han­bený.