Ekumenický › Plač › 2

Plač

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5

1 Ach, ako Pán za­strel mrak­mi v svojom hneve dcéru Si­on, oz­dobu Iz­raela zhodil z nebies na zem. Ne­pamätal na pod­nož svojich nôh v deň svoj­ho hnevu. (bét) 2 Pán neľútost­ne po­hl­til nivy Jákoba, vo svojom prud­kom hneve roz­búral opev­nenia jud­skej dcéry, zvr­hol na zem, znes­vätil kráľov­stvo i jeho kniežatá. (gimel) 3 Vo svojom pálčivom hneve po­stínal všet­ky rohy Iz­raela, stiahol späť svoju pravicu pred ne­priateľom a vzbĺkol upro­stred Jákoba ako planúci oheň, ktorý všet­ko hl­tá. (dálet) 4 Na­pol luk ako ne­priateľ, po­z­dvihol pravicu a ako protiv­ník hubil všet­ko, čo lahodilo oku. V stane dcéry Sion vy­lial ako oheň svoju zlosť. (hé) 5 Pán bol ako ne­priateľ, po­hl­til Iz­rael, po­hl­til všet­ky jeho paláce, zničil jeho pev­nos­ti a zväčšil jud­skej dcére zár­mutok a žalosť. (váv) 6 Ako záh­radu pošliapal svoj príbytok, zničil svoj svätos­tánok. Hos­podin dal na Si­one za­bud­núť na sviatok i deň sobot­ného od­počin­ku a za­vr­hol vo svojom prud­kom hneve kráľa aj kňaza. (zajin) 7 Zanev­rel Pán na svoj ol­tár, znes­vätil svoju svätyňu, vy­dal do ruky ne­priateľa múry svojich palácov. Hluk za­znieval v Hospodinovom dome ako v deň zhromaždenia. (chét) 8 Hos­podin si zau­mienil, že zrúca hrad­by dcéry Si­on. Na­tiahol meraciu šnúru, ne­od­vrátil ruku od ničenia a spôsobil zár­mutok na vale i na múre, až sa spolu zo­sypali. (tét) 9 Do zeme sa vnorili jej brány. Zničil a roz­lámal jej závory. Jej kráľ aj kniežatá sú medzi po­han­mi, niet zákona, ani jej proroci nedos­távajú videnie od Hos­podina. (jod) 10 Star­ci dcéry Sion sedia na zemi a mlčia, sypú si prach na hlavu, opásali sa vrecovinou. Jeruzalem­ské pan­ny zvesili hlavy po zem. (kaf) 11 Pre slzy mi chab­ne zrak, moje vnút­ro je roz­rušené, na zem sa vy­lieva moja pečeň nad skazou dcéry môj­ho ľudu, keď hynie ne­mluvňa i dojča na námes­tiach mes­ta. (lámed) 12 Kde je obilie a víno? , vravia svojim mat­kám, keď skonávajú ako ranení na uliciach mes­ta, keď vy­púšťajú dušu v náručí svojich matiek. (mém) 13 Čože mám o tebe po­vedať, k čomu ťa pri­podob­niť, dcéra jeruzalem­ská? S čím ťa porov­nať, aby som ťa po­tešil, panen­ská dcéra Si­on? Veď tvoja rana je veľká ako more, ktože ťa uzdraví? (nún) 14 Tvoji proroci ti vo videniach pred­povedali már­nosť a hlúposť, ne­odk­rývali tvoju vinu, aby zmenili tvoj údel. Oznamovali ti vešt­by, samý klam a zvod. (sámek) 15 Všet­ci okolo­idúci zalamovali nad tebou ruky, híkali a krútili hlavami nad jeruzalem­skou dcérou: Toto je mes­to, o ktorom vraveli, že je vr­cholom krásy a po­tešením celej zeme? (ajin) 16 Všet­ci tvoji ne­priatelia ot­várali proti tebe ús­ta, škerili sa a cerili zuby, hovorili: Po­hl­tili sme ju! Práve toto je deň, v ktorý sme dúfali. Do­kázali sme to! (pé) 17 Hos­podin vy­konal, čo si zau­mienil. Uskutočnil, čo hovoril, čo pri­kázal už za pradáv­nych dní. Ničil bez súcitu. Ne­priateľ zajasal nad tebou, Pán do­prial víťazs­tvo tým, čo ťa sužovali. (cádé) 18 Volaj zo srd­ca k Pánovi, stonaj, dcéra Si­on, prelievaj sl­zy, nech tečú ako po­tok, dňom i nocou, ne­us­távaj, nech ne­ochab­ne zrenica tvoj­ho oka. (kóf) 19 Vstaň, bedákaj nocou s prvými nočnými strážami, vy­lievaj svoje srd­ce ako vodu pred Pánovou tvárou. Po­z­dvih­ni k nemu svoje dlane za život svojich detí, čo hynú od hladu na všet­kých nárožiach. (réš) 20 Po­zri, Hos­podin, všim­ni si, komuže si to urobil. Majú azda ženy jesť svoje po­tom­stvo, starost­livo vy­chovávané deti? Či možno v Pánovej svätyni za­vraždiť kňaza a proroka? (šín) 21 V uliciach na zemi leží chlapec aj starec. Moje pan­ny a mláden­ci pad­li mečom. Hubil si v deň svoj­ho hnevu, za­bíjal bez súcitu. (táv) 22 Za­volal si z okolia ako na sláv­nost­né zhromaždenie tých, ktorých sa desím. V deň Hos­podinov­ho hnevu sa ni­kto nezach­ránil ani ne­unikol. Tých, čo som starost­livo vy­chovávala, za­hubil môj ne­priateľ.