Ekumenický › Plač › 1

Plač

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5

1 Ach, aké opus­tené je mes­to, kedysi hoj­ne zaľud­nené! Podobá sa vdove, hoci vy­nikalo medzi národ­mi. Kňažná medzi krajinami stala sa pod­danou. (bét) 2 Nocou stále žalos­tí, slzy jej kanú po lícach. Ni­kto z jej milen­cov ju ne­poteší, všet­ci jej druhovia ju zradili a stali sa jej ne­priateľmi. (gimel) 3 Od­išiel Júda do zajatia bied­ny a veľmi zo­tročený, pre­býva upro­stred po­hanov a nenachádza mies­to od­počin­ku. Všet­ci, čo ho prena­sledujú, ho za­stih­li upro­stred súžení. (dálet) 4 Ces­ty Si­ona smútia, keď ni­kto ne­prichádza na sviat­ky. Všet­ky jeho brány sú zničené, kňazi bedákajú, jeho pan­ny sú za­rmútené, zo­stala mu len tr­p­kosť. (hé) 5 Jeho utláčatelia vlád­nu, jeho ne­priatelia sú spokoj­ní, lebo Hos­podin ho za­rmútil pre jeho mnohé vzbury. Jeho zajaté deti kráčali pred utláčateľom. (váv) 6 Dcéra Sion stratila všet­ku svoju krásu, jej kniežatá sú ako jelene, čo nenachádzajú pas­tvu a vy­silené unikajú pred prena­sledovateľom. (zajin) 7 Jeruzalem si roz­pamätúva v dňoch svojej biedy a blúdenia na všet­ky svoje vzác­nos­ti, ktoré mal od pradáv­na. Keď jeho ľud padol do rúk protiv­níka, ni­kto mu ne­pomohol. Protiv­níci to videli a smiali sa nad jeho skazou. (chét) 8 Pri­veľmi hrešil Jeruzalem, pre­to sa stal nečis­tým. Všet­ci jeho ctitelia ním po­hŕdajú, lebo videli jeho na­hotu. On sám narieka a od­vracia sa. (tét) 9 Poškvr­na lip­ne na ob­rube jeho rúcha, ne­pamätal na svoj koniec. Na­podiv klesol. Niet toho, kto by ho po­tešil. Po­zri, Hos­podin, na moju biedu, lebo ne­priateľ sa vy­vyšuje. (jod) 10 Utláčateľ vy­strel svoju ruku na všet­ko, čo mu bolo vzác­ne. Veď videl po­hanov, ako vošli do jeho svätyne, hoci ty si pri­kázal, že ne­smú voj­sť do tvoj­ho zhromaždenia. (kaf) 11 Všetok jeho ľud stená, hľadá chlieb, všet­ky cen­nos­ti ponúka za po­krm, aby si za­choval život. Po­zri, Hos­podin, všim­ni si, že som znevážený. (lámed) 12 Vy všet­ci, ktorí kráčate ces­tou, ot­vor­te oči a po­zrite, či jes­tvuje bolesť ako tá moja, ktorá ma za­stih­la, ktorou ma Hos­podin za­rmútil v deň svoj­ho planúceho hnevu. (mém) 13 Z výšin zo­slal oheň, aby prenikol do mojich kos­tí, mojim nohám rozp­re­strel sieť, ob­rátil ma späť, vy­dal ma pus­tošeniu, trvalej biede. (nún) 14 Ťažké je jar­mo mojich prie­stup­kov, ktoré zviazal svojou rukou. Doľah­lo na moju šiju, pod­lomilo moju silu. Pán ma vy­dal na­pos­pas, ne­môžem ob­stáť. (sámek) 15 Pán za­vr­hol všet­kých mojich silákov v mojej blíz­kos­ti. Kvôli mne zvolal sláv­nost­né zhromaždenie, aby vy­hubil mojich junákov. Panen­skú jud­skú dcéru pošliapal Pán ako vo vín­nom lise. (ajin) 16 Toto oplakávam, moje oči ronia sl­zy, lebo ďaleko odo mňa je tešiteľ, čo by upokojil moju dušu. Moji synovia sú zdesení, lebo ne­priateľ zmoc­nel. (pé) 17 Vy­stiera Sion svoje ruky, nik ho ne­poteší. Hos­podin vy­dal roz­kaz proti Jákobovi a všet­kým jeho okolitým protiv­níkom; Jeruzalem je medzi nimi ako poškvr­na. (cádé) 18 Hos­podin je spravod­livý, lebo som sa vzop­rela jeho slovu. Nuž, počuj­te všet­ky národy a po­zrite na moju bolesť — moje pan­ny a moji mláden­ci išli do zajatia. (kóf) 19 Volala som na svojich milen­cov, tí ma však zradili. Moji kňazi a starší za­hynuli v meste, keď hľadali po­krm, aby si za­chránili život. (réš) 20 Po­zri, Hos­podin, že mám súženie, znepokojené je moje vnút­ro, srd­ce sa mi ob­racia v hrudi, lebo som sa veľmi vzpieral. Von­ku ma o deti pri­pravil meč a v dome sm­rť. (šín) 21 Ne­počuješ, že vzdychám a ne­mám tešiteľa? Všet­ci moji ne­priatelia počuli o mojom nešťas­tí, radujú sa, že ty si to spôsobil. Daj, aby prišiel deň, ktorý si pred­povedal, aby mi boli podob­ní. (táv) 22 Nech vy­stúpi všet­ka ich zloba pred teba. Urob im to, čo oni robili mne za všet­ky moje prie­stup­ky, lebo mnoho je mojich vzdychov a moje srd­ce je zmorené.