Ekumenický › Nehemiáš › 2

Nehemiáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13

Povolenie k návratu a budovaniu1 V mesiaci nísan v dvadsiatom roku kráľa Ar­taxer­xa, keď víno bolo práve pred ním, dvihol som víno a podal kráľovi. Keďže som pred ním nebýval smut­ný, 2 kráľ sa ma opýtal: Prečo máš smut­nú tvár? Veď nie si chorý. Nie je to nič iné ako smútok v srdci. Veľmi som sa preľakol. 3 Od­povedal som kráľovi: Nech žije kráľ naveky! Ako ne­mám byť smut­ný, keď mes­to, kde sú hroby mojich ot­cov, je zrúcané a jeho brány po­hl­til oheň? 4 Nato mi kráľ po­vedal: Čo tým mys­líš? Medzi­tým som sa mod­lil k Bohu nebies. 5 Kráľovi som po­vedal: Ak sa to kráľovi páči a ak je ti tvoj služob­ník milý, pošli ma do Jud­ska, do mes­ta, kde sú hroby mojich ot­cov, aby som ho vy­budoval. 6 Vtedy sa ma kráľ opýtal — a kráľov­ná sedela vedľa neho: Ako dlho ti po­tr­vá ces­ta a kedy sa vrátiš? Kráľ uznal sa správ­ne vy­slať ma, keď som mu udal určitý čas. 7 Po­vedal som kráľovi: Ak to kráľ po­kladá za dob­ré, nech mi dajú od­porúčajúce lis­ty pre mies­to­držiteľov v Záriečí, ktorí mi za­bez­pečia sprievod, kým ne­prídem do Jud­ska, 8 a od­porúčajúci list Ásafovi, správ­covi kráľov­ských lesov, aby mi do­dal drevo na zhotovenie brán chrámovej pev­nos­ti, na hrad­by mes­ta a na dom, do ktorého sa mám na­sťahovať. Kráľ mi vy­hovel, lebo dob­rotivá ruka môj­ho Boha bola nado mnou. 9 Prišiel som k miestodržiteľom v Záriečí a pred­ložil som im kráľove od­porúčajúce lis­ty. Kráľ so mnou po­slal aj veliteľov voj­ska a jazd­cov. 10 Keď sa to do­zvedel San­bal­lat Chóron­ský a amón­sky sluha Tóbija, ne­smier­ne ich zlos­tilo, že prišiel človek, ktorý sa usiluje o blaho Iz­raelitov. Nočná obhliadka múrov11 Prišiel som do Jeruzalema a po­budol som tam tri dni. 12 Po­tom som v noci vstal, ja i nie­koľko mužov so mnou, ale ni­komu som ne­oz­námil, čo mi môj Boh vnukol vy­konať pre Jeruzalem. 13 Ne­mal som so sebou nijaké zviera ok­rem toho, na ktorom som jaz­dil. V noci som vy­šiel Údol­nou bránou k Dračiemu prameňu až k Hnojnej bráne a skúmal som hrad­by Jeruzalema, ktoré boli samá trh­lina, a ktorého brány po­hl­til oheň. 14 Prešiel som k Pramennej bráne a ku Kráľov­skému ryb­níku. Zviera však so mnou ne­malo kadiaľ prej­sť. 15 Pre­to som pešo v noci vy­stupoval údolím a skúmal som hrad­by. Po­tom som sa ob­rátil a vošiel som Údol­nou bránou a tak som sa vrátil späť. 16 Predáci však ne­vedeli, kam som šiel, ani čo robím. Ani Židom ani kňazom, ani šľach­ticom, ani predákom, ani os­tat­ným robot­níkom som do­vtedy nič ne­oz­námil. Rozhodnutie stavať hradby17 Po­tom som im po­vedal: Sami vidíte zlé položenie, v ktorom sa na­chádzame, že Jeruzalem je zbúraný a jeho brány sú zničené ohňom. Nože, po­stav­me hrad­by Jeruzalema, aby sme neboli ďalej na po­smech. 18 Keď som im roz­povedal o ruke môj­ho Boha, ako dob­rotivo vlád­la nado mnou, i o kráľových slovách, ktoré mi oznámil, po­vedali: Vzchop­me sa a daj­me sa do stav­by! Nato priložili ruky k dobrému dielu. 19 Keď to počul San­bal­lat Chóron­ský, amón­sky sluha Tóbija a Arab Gešem, po­smievali sa nám a po­hŕdavo nám vraveli: Čože to robíte? Chys­táte azda vzburu proti kráľovi? 20 Nato som im od­vetil: Sám Boh nebies nám dá ús­pech a my, jeho služob­níci, sa pus­tíme do práce a budeme stavať. Vy však ne­máte ani podiel, ani nárok, ani pamiat­ku v Jeruzaleme.