Ekumenický › Kazateľ › 1

Kazateľ

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12

1 Slová Kazateľa, syna Dávidov­ho, kráľa v Jeruzaleme. Námet knihy2 Már­nosť már­nos­tí, po­vedal Kazateľ, már­nosť már­nos­tí, všet­ko je már­nosť. 3 Aký zisk zo­stane človeku pri všet­kej jeho námahe, ktorou sa na­máha pod sln­kom? 4 Po­kolenie od­chádza, po­kolenie pri­chádza, zem však stále zo­stáva. 5 Sln­ko vy­chádza, sln­ko za­padá, náh­li sa na svoje mies­to, tam, kde zasa vy­j­de. 6 Vietor veje na juh, ob­racia sa na sever, stále krúži a krúži, vo svojich okruhoch sa vietor vracia. 7 Všet­ky po­toky tečú do mora, ale more sa ne­pre­pl­ní. Na mies­to, kam po­toky tečú, ta sa vracajú, aby tiek­li znova. 8 Všet­ky veci unavujú, keď ich človek nedokáže slovami vy­stih­núť. Oko sa ne­na­sýti po­zeraním, ani ucho sa ne­na­pl­ní počúvaním. 9 Čo bolo, to bude, a čo sa robilo, to sa bude robiť. Niet nič nového pod sln­kom. 10 Ak by aj nie­kto o niečom po­vedal: Po­zri, toto je nové! — už dáv­no to bolo v časoch, ktoré boli pred na­mi. 11 Predošlé veci nezos­tanú v pamäti, ani na to, čo príde, nebudú spomínať tí, čo budú žiť ne­skôr. Kráľova skúsenosť12 Ja, Kazateľ, som bol kráľom nad Iz­raelom v Jeruzaleme. 13 Pred­sav­zal som si, že budem múd­ro hľadať a skúmať všet­ko, čo sa robí pod nebom: zlú úlohu dal Boh ľud­ským synom, aby sa ňou umárali. 14 Videl som všet­ky skut­ky, ktoré sa robia pod sln­kom, a hľa, všet­ko je már­nosť a hon­ba za vet­rom. 15 To, čo je krivé, ne­možno narov­nať, a s tým, čo chýba, ne­možno počítať. 16 Po­mys­lel som si: Zís­kal som väčšiu a hoj­nejšiu múd­rosť ako všet­ci, ktorí predo mnou vlád­li nad Jeruzalemom, a moje srd­ce za­kúsilo veľa múd­ros­ti a po­znania. 17 Pred­sav­zal som si, že spoz­nám múd­rosť a po­znanie, hlúposť i bláz­nov­stvo. Zis­til som však, že aj to je hon­ba za vet­rom. 18 Veď pri mnohej múd­ros­ti je mnoho mr­zutos­ti a kto zväčšuje po­znanie, zväčšuje bolesť.