Ekumenický › Jeremiáš › 8

Jeremiáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52

1 V tom čase — znie výrok Hos­podina — vy­berú kos­ti jud­ských kráľov, kos­ti kniežat, kos­ti kňazov, kos­ti prorokov, kos­ti obyvateľov Jeruzalema z ich hrobov 2 a roz­ložia ich pred sln­kom, mesiacom a všet­kými nebes­kými voj­mi, ktoré milovali, ktorým slúžili, s ktorými chodili, ktorých sa vy­pytovali a ktorým sa klaňali. Ne­poz­bierajú ich, ani ne­pochovajú, po­slúžia ako hnoj na pole. 3 Milšia bude sm­rť ako život všet­kým zvyškom, ktoré zo­stanú z tohto zločin­ného rodu, na každom mies­te, kam ich vy­ženiem — znie výrok Hos­podina zá­stupov. Nenapraviteľný ľud4 Po­vieš im: Tak­to hovorí Hos­podin: Ak nie­kto pad­ne, či ne­vs­tane? Ak sa nie­kto od­vráti, či sa ne­vráti späť? 5 Prečo sa ten­to ľud, od­pad­nutý Jeruzalem, sú­stav­ne od­vracia? Pri­držiavajú sa klam­stva a zdráhajú sa ob­rátiť. 6 Načúval som a počul som: Nehovoria prav­du, ni­kto neľutuje svoj zločin, aby po­vedal: Čo som to urobil? Každý beží ďalej ako kôň, ktorý sa ženie do boja. 7 Aj bocian pod nebom po­zná svoj čas; hrd­lička, las­tovička a žeriav do­držiavajú čas svoj­ho príchodu, ale môj ľud ne­poz­ná Hos­podinov práv­ny poriadok. 8 Ako môžete po­vedať: Múd­ri sme a zákon Hos­podina máme? Lenže na lož ho mení lživé ryd­lo pisárov. 9 Mudr­ci budú za­han­bení, predesení a chytia ich. Opo­vr­h­li slovom Hos­podina, akú múd­rosť to majú? 10 Pre­to ich ženy vy­dám iným, ich polia dobyvateľom, veď od naj­menšieho až po naj­väčšieho všet­ci sú veľkí zis­kuch­tiv­ci, od proroka až po kňaza všet­ci pod­vádzajú. 11 Ranu dcéry môj­ho ľudu liečia ľah­kovážne. Hovoria: Po­koj, po­koj. Po­koja však niet. 12 Budú za­han­bení, lebo sa do­púšťajú ohav­nos­ti, vôbec sa totiž nehan­bia, ani čer­venať sa ne­vedia. Pre­to pad­nú s tými, čo musia pad­núť, pad­nú, až ich navštívim — znie výrok Hos­podina. 13 Chcem oberať ich úrodu — znie výrok Hos­podina — niet však hroz­na na viniči, ani fíg na figov­níku, ešte mu aj lís­tie uväd­lo. Vy­dám ich tým, ktorí tadiaľ pre­chádzajú. Strašný súd14 Prečo sedíme? Zhromaždime sa, poďme do opev­nených miest, aby sme tam za­hynuli! Veď Hos­podin, náš Boh, nás zničí a na­pojí nás jedovatou vodou, lebo sme sa pre­hrešili proti Hos­podinovi. 15 Čakáme na po­koj — dob­ra však niet, na čas uzdravenia — je tu však zdesenie. 16 Od Dánu počuť fŕkanie koní, er­džanie jeho moc­ných tátošov otriasa celou zemou. Prídu a vy­žerú celú krajinu, to, čoho je pl­ná, mes­to i jeho obyvateľov. 17 Pošlem proti vám hadov, vretenice, na ktoré neúčin­kuje za­klínanie, a budú vás štípať — znie výrok Hos­podina. Žiaľ proroka18 Zmocňuje sa ma neliečiteľný žiaľ, moje srd­ce je choré. 19 Dcéra môj­ho ľudu volá o pomoc z ďalekej krajiny: Či nie je Hos­podin na Si­one? Či nie je na ňom jeho Kráľ? Prečo ma len popudzovali svojimi mod­lami a cudzími ničom­nosťami? 20 Prešla žat­va, po­minulo leto, ale my nie sme za­chránení! 21 Pre rany dcéry môj­ho ľudu som zronený, smútim, hrôza sa ma zmocňuje. 22 Či niet bal­zamu v Gileáde? Niet tam azda lekára? Prečo sa už nezacelí rana dcéry môj­ho ľudu? 23 Kiežby som mal hlavu pl­nú vody a moje oči boli prameňom sĺz, aby som mohol oplakávať vo dne i v noci po­bitých dcéry môj­ho ľudu.