Ekumenický › Jeremiáš › 6

Jeremiáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52

Súd nad Jeruzalemom1 Utekaj­te, Ben­jamínov­ci, spro­stred Jeruzalema! V Tekóe za­trúb­te na roh, nad Bét-Keremom zdvih­nite znamenie na pop­lach, lebo od severu hrozí nešťas­tie a veľká skaza. 2 Krás­nu a roz­maz­nanú si­on­skú dcéru zničím. 3 Prídu k nej pas­tieri so svojimi stádami, po­stavia okolo nej stany a každý vy­pasie svoje okolie. 4 Chys­taj­te sa na boj proti nej! Po­vs­taňte, vy­tiah­nime na polud­nie! Beda nám, lebo deň sa sk­láňa a večer­né tiene sa pred­lžujú. 5 Po­vs­taňte, tiah­nime v noci a spus­tošme jej paláce! 6 Veď tak­to hovorí Hos­podin zá­stupov: Vy­rubuj­te stromy a stavaj­te proti Jeruzalemu val. Je to mes­to, ktoré si za­slúži po­tres­tanie, veď je v ňom samé násilie. 7 Ako zo stud­ne vy­viera voda, tak z neho vy­viera zloba. Ozýva sa v ňom násilie a ú­tlak, pred sebou mám stále chorobu a ranu. 8 Prij­mi na­pomenutie, Jeruzalem, aby sa moja duša ne­vzdialila od teba, aby som z teba ne­urobil púšť, ne­obývanú krajinu. Nekajúcnosť9 Toto hovorí Hos­podin zá­stupov: Ako dô­klad­ne sa paber­kuje vo vinoh­rade, tak sa stane so zvyškom Iz­raela. Prilož si ruku ako vinoh­rad­ník na jeho výhon­ky. 10 Komu mám hovoriť a koho varovať, čo by ma počúval? Ucho majú ne­ob­rezané, ne­môžu vnímať. Slovo Hos­podina majú na po­smech, ne­majú v ňom záľubu. 11 Na­pl­nený som hnevom Hos­podina, ne­vládzem ho viac držať. Vy­lejem ho na dieťa na ulici a na hlúčik zhromaždených mladíkov. Aj muža chytia so ženou, star­ca s tým, čo do­pl­nil vek. 12 Ich domy si po­berú iní, aj polia a ženy, lebo vy­striem ruku proti obyvateľom krajiny — znie výrok Hos­podina. 13 Veď všet­ci, od naj­menšieho až po naj­väčšieho, sú veľkí zis­kuch­tiv­ci, od proroka až po kňaza, všet­ci pod­vádzajú. 14 Ranu môj­ho ľudu liečia ľah­kovážne. Hovoria: Po­koj, po­koj. Po­koja však niet. 15 Budú za­han­bení, lebo sa do­púšťajú ohav­nos­ti, vôbec sa totiž nehan­bia, ani čer­venať sa ne­vedia. Pre­to pad­nú s tými, čo musia pad­núť, pad­nú, až ich navštívim — znie výrok Hos­podina. Trvalý odboj ľudu16 Tak­to hovorí Hos­podin: Za­stav­te sa na ces­tách, po­zeraj­te a skúmaj­te dáv­ne chod­níky. Kde je dob­rá ces­ta, po nej choďte a náj­dete od­počinok pre svoju dušu. Od­povedali však: Ne­pôj­deme! 17 Po­stavil som nad vami strážcov: Načúvaj­te hlasu trúby! Od­povedali však: Nebudeme načúvať! 18 Pre­to čuj­te, národy, a po­znaj, po­spolitosť, čo sa s nimi stane. 19 Počuj, zem! Po­zri, ja pri­vediem na ten­to ľud po­hromu ako ovocie ich zámerov. Veď moje slová ne­pos­lúchali a mojím zákonom opo­vr­h­li. 20 Načo mi je kadid­lo zo Sáby a voňavá trs­tina z ďalekej krajiny? Vo vašich spaľovaných obetách ne­mám záľubu, ani vaše obety s hostinou ne­mám rád. 21 Pre­to tak­to hovorí Hos­podin: Staviam tomuto ľudu pre­kážky a po­tknú sa o ne; za­hynú ot­covia spolu so syn­mi i susedia spolu za­hynú. Nepriateľ zo severu22 Tak­to hovorí Hos­podin: Po­zri, zo sever­nej krajiny pri­chádza ľud, od končín zeme dvíha sa veľký národ. 23 Berú luk a oštep, sú ukrut­ní a neľútost­ní, ich hlas hučí ako more, cválajú na koňoch vy­strojení ako muž do boja proti tebe, si­on­ská dcéra. 24 Počuli sme o ňom chýr, ruky nám ochab­li, úz­kosť sa nás zmoc­nila i bolesť ako rodičku. 25 Nechoďte von na pole ani po ces­te nek­ráčaj­te, lebo meč ne­priateľa a hrôza je na­okolo. 26 Dcéra môj­ho ľudu, odej sa do vrecoviny, váľaj sa v popole, smúť ako za jedináčikom, tr­p­ko nariekaj: Náh­le prišiel proti nám ničiteľ! 27 Ustanovil som ťa, aby si skúšal a skúmal môj ľud, aby si spoz­nal a pre­skúšal ich ces­ty. 28 Všet­ci sú vzdorovití vzbúren­ci, chodia a ohovárajú, sú ako bronz a železo, všet­ci sú skazení. 29 Mech fučí, z ohňa vy­padáva olovo, tavič nadar­mo taví, zločin­ci sa nedajú od­deliť. 30 Nazývajú ich od­hodeným strieb­rom, pre­tože Hos­podin ich od­hodil.