Ekumenický › Izaiáš › 40

Izaiáš

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50
• 51
• 52
• 53
• 54
• 55
• 56
• 57
• 58
• 59
• 60
• 61
• 62
• 63
• 64
• 65
• 66

Zajatých čaká návrat1 Po­tešuj­te, po­tešuj­te môj ľud, vraví váš Boh. 2 Hovor­te k srdcu Jeruzalema a volaj­te mu, že sa skončila jeho ot­roc­ká služba, že je odčinená jeho vina, že do­stal z rúk Hos­podina dvoj­násob­ný trest za všet­ky svoje hriechy. 3 Hlas volá: Na púšti pri­prav­te ces­tu Hos­podinovi, v stepi urov­naj­te chod­ník nášmu Bohu! 4 Každé údolie nech sa zdvih­ne, každý vrch a kopec nech sa zníži. Všet­ko nerov­né nech sa vy­rov­ná a nech sa vy­rov­najú hr­bole, 5 lebo sa zjaví Hos­podinova sláva a naraz ju uzrú všet­ci; lebo pre­hovorili ús­ta Hos­podina. 6 Hlas hovorí: Volaj! Ja však hovorím: Čo mám volať? Všet­ko, čo má telo, je ako tráva a všet­ka jeho nád­hera je sťa poľný kvet. 7 Tráva uschne, kvet zväd­ne, ak ho ovanie dych Hos­podina. Na­ozaj, ľudia sú ako tráva. 8 Tráva uschne, kvet zväd­ne, ale slovo nášho Boha pre­tr­vá naveky. 9 Vy­stúp na vy­soký vrch, ohlasovateľ radost­nej zves­ti Si­onu, moc­ne po­z­dvih­ni svoj hlas, ohlasovateľ radost­nej zves­ti Jeruzalemu! Hlas­no volaj, neboj sa, po­vedz jud­ským mes­tám: Hľa, váš Boh! 10 Po­zri, Pán, Hos­podin pri­chádza v moci, vlád­ne svojím ramenom. Hľa, ne­sie od­menu a jeho pláca ide pred ním. 11 Ako pas­tier bude pásť svoje stádo, svojím ramenom ho zhromaždí, barán­ky vez­me do náručia a tie, čo pri­dájajú, nežne bude viesť. Veľkosť Stvoriteľa12 Kto kedy prieh­rštím od­meral vody mora, kto piaďou pre­meral nebesá, kto vtes­nal všetok prach zeme do merice a od­vážil vr­chy na váhe a pahor­ky na vážkach? 13 Kto ob­siahol Ducha Hos­podina a kto ho svojou radou poúčal? 14 S kým sa radil, kto ho poúčal, kto ho učil ces­te práva, kto mu dával vedomos­ti a dal mu spoz­nať ces­tu chápania? 15 Hľa, národy sú sťa kvap­ka z vedra, po­kladajú sa za prášok na vážkach. Hľa, os­trovy za­vážia ako zrn­ko pies­ku, 16 Libanon ne­stačí na založenie ohňa a jeho zverina ne­stačí na spaľovanú obetu. 17 Všet­ky národy sú pred ním ničím, po­kladá ich za ničotu. 18 Ku komu pri­podob­níte Boha? A akú podobu po­stavíte vedľa neho? 19 Mod­lu, tú uleje remesel­ník, zlat­ník ju ob­tiah­ne zlatom a prirobí striebor­nú re­tiaz­ku. 20 Kto je chudob­ný a ne­má na takú obetu, vy­berie si drevo, ktoré ne­prách­nivie, vy­hľadá schop­ného remesel­níka, aby po­stavil mod­lu, ktorá sa nek­láti. 21 Ne­viete to? Ne­počuli ste to? Nebolo vám to zves­tované od počiat­ku? Ne­pochopili ste založenie zeme? 22 Ten, čo tróni nad klen­bou zeme, ktorej obyvatelia sú ako kobyl­ky, ten, čo rozťahuje nebesá ako závoj a rozp­res­tiera ich ako stan na bývanie, 23 ten ob­racia moc­nárov nav­nivoč a po­zem­ských vlád­cov mení na ničotu. 24 Ešte nie sú za­sadení ani za­siati, ešte nezapus­til koreň do zeme ich kmeň, už ich oveje a usychajú a víchor ich od­náša ako slamu. 25 Ku komu ma chcete prirov­nať, aby som mu bol podob­ný? — hovorí Svätý. 26 Po­z­dvih­nite oči a po­zrite, kto to stvoril! Ten, čo vy­vádza nebes­ké zá­stupy v plnom počte, všet­kých volá po mene; pre jeho veľkú silu a ne­smier­nu moc nebude chýbať ani jeden. Povzbudenie slabých27 Prečo hovoríš Jákob, prečo vravíš, Iz­rael: Skrytá je moja ces­ta pred Hos­podinom a moje právo uniká môj­mu Bohu? 28 Či ne­vieš? Ne­počul si? Hos­podin je večný Boh, ktorý stvoril končiny zeme; ne­unaví sa, ne­us­tane, jeho múd­rosť ne­možno pre­skúmať. 29 On dáva silu unavenému a bez­moc­nému veľkú udat­nosť. 30 Mladíci sa unavia a ustanú, mláden­ci sa po­tkýnajú na každom kroku. 31 Tí však, čo očakávajú Hos­podina, do­stávajú novú silu, ako orly do­stávajú kríd­la, budú utekať a ne­us­tanú, pôj­du a ne­vyčer­pajú sa.