Ekumenický › 1. Mojžišova › 44

1. Mojžišova

Genesis

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50

Posledná skúška Jozefových bratov1 Jozef po­tom roz­kázal správ­covi svoj­ho domu: Na­plň vrecia mužov po­travou, koľko len unesú a každému z nich vlož jeho peniaze na­vrch do vreca. 2 Tomu najm­ladšiemu polož však na­vrch do vreca môj striebor­ný kalich spolu s peniazmi za po­travu. Správ­ca urobil tak, ako mu Jozef roz­kázal. 3 Ráno za svitania vy­strojili tých mužov aj s ich os­lami. 4 Keď vy­šli z mesta a ešte neboli ďaleko, po­vedal Jozef správ­covi domu: Choď, ponáhľaj sa za tými mužmi a keď ich do­honíš, po­vedz im: Prečo ste sa za dob­ro od­platili zlom? 5 Či ste ne­uk­rad­li striebor­ný kalich, z ktorého pije môj pán a z ktorého veští? Veľmi zle ste si počínali, keď ste to vy­konali. 6 Keď ich do­honil, zopakoval im tie slová. 7 Oni mu od­povedali: Prečo to hovorí môj pán? Tvojim sluhom ani ne­na­pad­ne, aby spáchali niečo také. 8 Po­zri, peniaze, ktoré sme našli na­vrchu vo svojich vreciach, sme prinies­li späť z Kanaánu. Ako by sme moh­li ukrad­núť strieb­ro či zlato z domu tvoj­ho pána? 9 U ktorého z tvojich služob­níkov sa to náj­de, nech zo­mrie, a my os­tat­ní sa staneme ot­rok­mi svoj­ho pána. 10 Po­vedal: Dob­re, nech je tak, ako hovoríte. Ten, u ktorého sa to náj­de, stane sa mojím ot­rokom a os­tat­ní budete bez viny. 11 Každý z nich sa ponáhľal, aby zložil svoje vrece na zem a každý ho ot­voril. 12 Po­tom začal hľadať od naj­staršieho až po najm­ladšieho a kalich sa našiel vo vreci Ben­jamína. 13 Nato si každý roz­tr­hol rúcho, naložil ná­klad na osla a spolu sa vrátili do mes­ta. 14 Tak došiel Júda so svojimi brat­mi do domu Jozefa, ktorý bol ešte tam a pad­li pred ním na zem. 15 Jozef im po­vedal: Akého to skut­ku ste sa do­pus­tili? Ne­uvedomili ste si, že človek ako ja vie veštiť? 16 Júda od­vetil: Čo môžeme po­vedať svoj­mu pánovi? Čo máme hovoriť? Ako sa ospravedl­niť? Sám Boh to do­pus­til na svojich sluhov pre ich pre­vinenie. Teraz, pane, sme tvoji sluhovia, my, i ten, u ktorého sa našiel kalich. 17 On však od­povedal: Ani mi ne­na­pad­ne niečo také urobiť. Ot­rokom mi bude len ten, u koho sa našiel kalich. Vy os­tat­ní môžete po­koj­ne odísť k svojmu ot­covi. Júdov príhovor18 Tu pred­stúpil k nemu Júda a vravel: Prosím, pane môj, do­voľ, aby tvoj sluha smel po­vedať nie­koľko slov svoj­mu pánovi. Ne­hnevaj sa na svoj­ho sluhu, veď ty si ako faraón! 19 Môj pán sa vy­pytoval svojich sluhov: Máte ešte otca alebo brata? 20 My sme vtedy svoj­mu pánovi po­vedali: Máme ešte staručkého otca a malého brata, ktorý sa mu narodil v starobe. Jeho brat je už mŕt­vy, zo­stal jediným dieťaťom svojej mat­ky a otec ho miluje. 21 Ty si však svojim sluhom roz­kázal: Pri­veďte mi ho, aby som ho videl na vlast­né oči. 22 My sme vtedy svoj­mu pánovi po­vedali: Ten chlapec ne­môže opus­tiť ot­ca, lebo keby ho opus­til, otec by zo­mrel. 23 Ty si však svojim sluhom po­vedal: Ak s vami váš najm­ladší brat ne­príde, ne­ukazuj­te sa mi na oči! 24 Keď sme po­tom prišli k tvojmu sluhovi, nášmu ot­covi, roz­povedali sme mu všet­ko, čo po­vedal môj pán. 25 Náš otec po­vedal: Choďte znova a na­kúp­te trochu po­travy. 26 Od­povedali sme mu: Ne­môžeme ísť, ak s nami ne­pôj­de aj náš najm­ladší brat, inak ne­pôj­deme ani my. Bez neho sa totiž tomu mužovi ne­smieme ukázať na oči. 27 Nato nám tvoj sluha, náš otec, po­vedal: Vy viete, že moja žena mi porodila len dvoch synov. 28 Jeden odo mňa od­išiel a ja som po­vedal: Iste ho divá zver roz­tr­hala. Už ho niet. 29 Ak vez­mete odo mňa aj toh­to a na ces­te by ho za­stih­lo nejaké nešťas­tie, v žiali by ste pri­vied­li moje šediny do ríše mŕt­vych. 30 Ako teda prídem k tvojmu sluhovi, môj­mu ot­covi, keď chlapec, na ktorom celou dušou lip­ne, s nami nebude? 31 Keď zis­tí, že chlap­ca niet, zo­mrie. Tvoji sluhovia v žiali pri­vedú šediny tvoj­ho sluhu, nášho ot­ca, do ríše mŕt­vych. 32 Tvoj sluha sa za toho chlap­ca svoj­mu ot­covi za­ručil: Ak ti ho nedovediem späť, pre­hreším sa voči tebe, môj­mu ot­covi, na celý život. 33 Do­voľ teda, aby v otroctve u svojho pána zo­stal na­mies­to toho chlap­ca tvoj sluha a chlapec nech odíde so svojimi brat­mi. 34 Ako by som mohol prísť k svojmu ot­covi, keby chlapec nebol so mnou? Mohol by som sa dívať na utr­penie, ktoré by pos­tih­lo môj­ho ot­ca?