Ekumenický › 1. Mojžišova › 27

1. Mojžišova

Genesis

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34
• 35
• 36
• 37
• 38
• 39
• 40
• 41
• 42
• 43
• 44
• 45
• 46
• 47
• 48
• 49
• 50

Jákob sa zmocňuje požehnania1 Keď Izák zo­starol a oči mu na­toľko zo­slab­li, že ne­videl, za­volal si svoj­ho staršieho syna Ézava a po­vedal: Syn môj! On mu od­vetil: Tu som. 2 Nato pre­hovoril: Po­zri, som starý a ne­viem, kedy môžem zo­mrieť. 3 Vez­mi si zbraň, tulec a luk, vy­j­di na pole a niečo mi ulov. 4 Z toho mi pri­prav jed­lo, veď vieš, čo mám rád. Prines mi to, aby som sa najedol a mohol som ťa požeh­nať, skôr ako zo­mriem. 5 Rebeka načúvala, keď sa Izák zhováral so svojím synom Ézavom. Len čo Ézav od­išiel na pole, aby niečo ulovil a doniesol to, 6 Rebeka poradila svoj­mu synovi Jákobovi: Vy­počula som, ako tvoj otec po­vedal tvoj­mu bratovi Ézavovi: 7 Prines mi zo svoj­ho úlov­ku a pri­prav mi obľúbené jed­lo. Najem sa a požeh­nám ťa pred Hos­podinom, skôr ako zo­mriem. 8 Pre­to ma, syn môj, po­slúch­ni vo všet­kom, čo ti pri­kážem: 9 Choď k stádu a prines mi od­tiaľ dve pek­né kozľatá. Tvoj­mu ot­covi pri­pravím z nich jeho obľúbené jed­lo. 10 Po­tom ho zanesieš ot­covi, aby sa najedol a požeh­nal ťa, skôr ako zo­mrie. 11 Jákob však mat­ke Rebeke po­vedal: Môj brat Ézav je pred­sa chl­patý a ja mám hlad­kú po­kožku. 12 Možno ma otec aj ohmatá. Po­tom si bude mys­lieť, že si z neho robím po­smech. Tak pri­vediem na seba kliat­bu na­mies­to požeh­nania. 13 Mat­ka mu však od­povedala: Syn môj, tá kliat­ba nech pad­ne na mňa. Len ma po­slúch­ni, choď a prines mi ich. 14 Šiel teda, vzal ich a priniesol mat­ke. Ona pri­pravila ot­covo obľúbené jed­lo. 15 Po­tom Rebeka vzala šaty svoj­ho staršieho syna Ézava, tie naj­lepšie, čo mala doma pri sebe a ob­liek­la svoj­ho mladšieho syna Jákoba. 16 Kozľacími kožkami mu ovinula ruky a holý krk. 17 Obľúbené jed­lo a chlieb, čo pri­pravila, vložila po­tom do rúk svoj­ho syna Jákoba. 18 Keď vošiel k otcovi, po­vedal: Otec môj! On od­vetil: Tu som. Kto si, syn môj? 19 Jákob po­vedal svoj­mu ot­covi: Ja som Ézav, tvoj pr­vorodený. Urobil som, ako si mi kázal. Vstaň, prosím, sad­ni si a jedz z môjho úlov­ku, aby si ma mohol požeh­nať. 20 Izák však synovi po­vedal: Ako si len mohol tak rých­lo niečo náj­sť, syn môj? On od­vetil: Umožnil mi to Hos­podin, tvoj Boh. 21 Izák po­vedal Jákobovi: Pri­stúp, syn môj, nech zis­tím, či si ty môj syn Ézav, alebo nie. 22 Jákob pri­stúpil k svojmu ot­covi Izákovi, ktorý sa ho dot­kol, a po­vedal: Hlas, ten je Jákobov, ale ruky, tie sú Ézavove. 23 Ne­poz­nal ho, lebo jeho ruky boli chl­paté ako ruky jeho brata Ézava. Požeh­nal ho. 24 A spýtal sa ho: Ty si teda môj syn Ézav? Ten od­vetil: Som. 25 Na to mu Izák po­vedal: Podaj mi, nech si zajem z úlovku svoj­ho syna, aby som ťa požeh­nal. Podal mu ho teda a on jedol; podal mu aj víno a on sa na­pil. 26 Otec Izák mu po­tom po­vedal: Poď ku mne, syn môj, a po­boz­kaj ma! 27 On pri­stúpil a boz­kal ho. Keď pocítil vôňu jeho šiat, požeh­nal ho a po­vedal: Hľa, vôňa môj­ho syna je ako vôňa poľa, ktoré požeh­nal Hos­podin. 28 Nech ti dá Boh z nebeskej rosy a z úrodnosti zeme, i hoj­nosť obilia a muštu! 29 Nech ti slúžia národy, nech sa ti klaňajú kmene! Panuj nad svojimi brat­mi a nech sa ti klaňajú synovia tvojej mat­ky! Nech je pre­kliaty, kto bude teba pre­klínať, nech je požeh­naný, kto ťa bude žeh­nať! 30 Len čo Izák požeh­nal Jákoba a sot­va Jákob vy­šiel od otca Izáka, už z lovu pri­chádzal jeho brat Ézav. 31 On tiež pri­pravil obľúbené jed­lo, priniesol ho ot­covi a po­vedal: Otec môj, vstaň a najedz sa z úlovku svoj­ho syna, aby si ma mohol požeh­nať. 32 Otec Izák sa ho však spýtal: Kto si? On od­vetil: Ja som tvoj syn, tvoj pr­vorodený, Ézav. 33 Tu sa Izák ne­smier­ne preľakol a po­vedal: Kto to teda bol, čo mi priniesol jed­lo z úlovku? Zo všet­kého som jedol, prv ako si prišiel. Požeh­nal som ho a bude požeh­naný. 34 Keď Ézav počul ot­cove slová, začal moc­ne a roz­tr­pčene kričať a naliehať na svoj­ho ot­ca: Otec môj, požeh­naj aj mňa! 35 On po­vedal: Pod­vod­ne prišiel tvoj brat a vzal ti požeh­nanie. 36 Ézav po­vedal: Právom do­stal meno Jákob. Už druhý raz ma pod­viedol. Pred­tým mi vzal pr­voroden­stvo a teraz ma ob­ral aj o požehnanie. Ešte sa spýtal: Pre mňa už ne­máš požeh­nanie? 37 Izák od­povedal Ézavovi: Po­zri, ustanovil som ho pánom nad tebou a všet­kých jeho bratov som mu dal za sluhov. Za­opat­ril som ho obilím a muštom. Syn môj, čo môžem urobiť pre teba? 38 Ézav od­povedal ot­covi: Otec, máš len jediné požeh­nanie? Požeh­naj aj mňa, otec! Nato sa Ézav hlas­no rozp­lakal. 39 Jeho otec Izák mu od­povedal: Tvoje obyd­lie bude bez úrod­nej zeme, bez rosy zhora, rosy nebes­kej. 40 Bude ťa živiť tvoj meč, budeš však slúžiť svoj­mu bratovi. No, keď sa po­sil­níš, zhodíš jeho jar­mo zo svojej šije. 41 Vtedy Ézav znenávidel Jákoba pre požeh­nanie, ktoré mu dal otec. Ézav si po­vedal: Keď príde čas smút­ku za mojím ot­com, po­tom za­bijem svoj­ho brata Jákoba. 42 Keď Rebeke oznámili slová jej staršieho syna Ézava, dala si za­volať svoj­ho mladšieho syna Jákoba a po­vedala: Tvoj brat Ézav ti chys­tá po­mstu. Chce ťa za­biť. 43 Teraz ma, syn môj, po­slúch­ni: Ujdi k môjmu bratovi Lábanovi do Cháranu. 44 Načas, kým sa ne­utíši zúrivosť tvoj­ho brata, zo­staň uňho. 45 Keď sa hnev tvoj­ho brata od teba od­vráti a za­bud­ne na to, čo si mu urobil, pošlem po teba a vez­mem ťa od­tiaľ. Prečo mám prísť o vás oboch v jeden deň? 46 Rebeka po­tom po­vedala Izákovi: Sprotivil sa mi život medzi Chetit­kami. Ak si Jákob vez­me ženu z Chetitiek, aké sú v tejto krajine, načo mám ďalej žiť?