Ekumenický › 5. Mojžišova › 32

5. Mojžišova

Deuteronomium

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24
• 25
• 26
• 27
• 28
• 29
• 30
• 31
• 32
• 33
• 34

Mojžišova pieseň1 Počúvaj­te, nebesia, budem rozp­rávať, počúvaj, zem, reč mojich úst! 2 Nech moje poúčanie padá ako dážď, nech moja reč kvap­ká ako rosa, ako tichý dážď na mladú trávu, ako kvap­ky na sviežu zeleň. 3 Ja hlásam meno Hos­podina, veleb­te nášho Boha! 4 On je Skala, jeho dielo je do­konalé, všet­ky jeho ces­ty sú správ­ne. Boh je ver­ný, bez ne­právos­ti, spravod­livý a priamy. 5 Od­vrátili sa od neho synovia nez­dar­ní, po­kolenie ne­stále a zvrátené. 6 Tak­to sa od­plácate Hos­podinovi, ľud bláz­nivý a ne­múd­ry? Nie je ti azda Ot­com? Pat­ríš mu. On je tvoj Tvor­ca, on ťa ud­ržuje. 7 Roz­pomeň sa na dáv­ne dni, uvažuj o rokoch dáv­nych po­kolení, spýtaj sa svoj­ho otca a oznámi ti, svojich star­cov a po­vedia ti, 8 kedy Naj­vyšší určoval národom dedičs­tvo, kedy roz­deľoval ľud­ských synov, vy­značoval hranice národom a Iz­raelitom podľa ich počtu. 9 Podielom Hos­podina je jeho ľud, Jákob je jeho najd­rahším dedičs­tvom. 10 Našiel ho v pustej krajine, v púšti, kde pus­tota za­výja. Úz­kost­livo sa oňho staral, chránil ho ako zrenicu oka. 11 Ako orol bdie nad svojím hniez­dom a nad mláďaťom sa vznáša, rozp­res­trie kríd­la, za­chytí ho a ne­sie na perutiach, 12 tak aj Hos­podin viedol svoj ľud, nebol s ním nijaký cudzí boh. 13 Pri­viedol ho na výšiny zeme, živil ho plodinami poľa, dal mu jesť med zo skaly a olej z kremenného brala, 14 krav­ské mas­lo, ovčie a kozie mlieko spolu s tukom jah­niat, bášan­ských baranov a capov. Sýtil ho naj­lepším pšeničným zrnom, pil vzác­ne víno, šťavu hroz­na. 15 Stučnel Ješurún a zbuj­nel, vy­kŕmil si sa, stučnel si a zmohut­nel. Za­vr­hol Boha, ktorý ho utvoril, po­tupil Skalu svojej spásy. 16 Cudzími boh­mi ho pod­necovali k žiarlivosti a ohav­nosťami ho dráždili. 17 Obetovali démonom, čo nie sú Boh, bohom, ktorých ne­poz­nali, bohom, ktorí nedáv­no po­vs­tali, ktorých sa vaši ot­covia nebáli. 18 Zaned­bával si Skalu, ktorá ťa splodila, za­budol si na Boha, ktorý ťa zrodil. 19 Hos­podin to videl a po­hr­dol syn­mi a dcérami, čo ho urazili. 20 Po­vedal: Skryjem si tvár pred nimi; uvidím, čo sa s nimi stane. Je to zvrátené po­kolenie, ne­ver­ní synovia. 21 Falošným bohom ma pod­necovali k žiarlivosti, dráždili ma svojimi már­nymi mod­lami. Ja ich falošným ľudom pod­nietim k žiarlivosti, pod­ráždim ich naničhod­ným národom. 22 Mojím hnevom vzplanul oheň a šľahá až do hl­bín ríše mŕt­vych, zožiera zem a jej plody, spaľuje aj zá­klady vr­chov. 23 Na­kopím na nich po­hromy, svoje šípy vy­strieľam na nich, 24 budú umierať hladom, hynúť nákazou a zhub­nou horúčkou. Pus­tím na nich dravú zver, usmr­tí ich hadí jed. 25 Von­ku ich meč pri­praví o deti, hrôza ich za­chváti v príbytkoch, mláden­ca i pan­nu, dojča i šedivého star­ca. 26 Po­vedal som: Rozp­týlil by som ich a od­stránil ich pamiat­ku z ľudstva, 27 keby som ne­musel počítať s nadutosťou ne­priateľa, že si protiv­níci z nepochopenia po­vedia: Naša ruka zvíťazila, ne­urobil to Hos­podin. 28 Je to národ bez­rad­ný, chýba mu súd­nosť. 29 Keby boli múd­ri, po­chopili by to, po­znali by, ako sa to s nimi skončí. 30 Ako by mohol jeden prena­sledovať tisíc a dvaja za­hnať na útek desaťtisíc? Len ak by ich opus­tila ich Skala a Hos­podin by ich vy­dal na­pos­pas! 31 Lebo skala našich ne­priateľov nie je ako naša Skala, to do­svedčia aj naši ne­priatelia. 32 Ich vinič po­chádza z vinice Sodomy, z gomorských sadeníc, ich hroz­no je pl­né jedu a ich strap­ce tr­p­ké. 33 Ich víno je dračí jed, prud­ký jed vretenice. 34 Nie je to azda u mňa skryté, za­pečatené v mojich po­klad­niciach? 35 Moja po­msta a od­plata sa prejaví vtedy, keď sa im pod­lomí noha. Deň ich záhuby je blíz­ko, náh­le pri­chádza, čo má na nich prísť. 36 Hos­podin ob­háji svoj ľud, nad svojimi služob­ník­mi sa zľutuje. Keď uvidí, že ochabuje ruka a že zajatí i slobod­ní sú v koncoch, 37 po­vie: Kde sú ich bohovia, skala, na ktorú sa spoliehali? 38 Kde tí, čo jedávali tuk z ich obiet a z ich nápojových obiet pili víno? Nech vstanú a po­môžu vám, nech sú vašou záštitou! 39 Po­zrite teraz, že ja, len ja som a ok­rem mňa iného Boha niet. Ja usmr­cujem, ja oživujem, raním i hojím. Niet ni­koho, kto by sa mohol z mojej ruky vy­trh­núť. 40 Lebo k nebu dvíham ruku a vravím: Ja žijem naveky! 41 Keď na­brúsim svoj blýs­kavý meč a moja ruka sa chopí súdu, po­mstu ob­rátim na svojich protiv­níkov, od­platím tým, čo ma nenávidia. 42 Svoje šípy opojím kr­vou, kr­vou za­bitých a zajatých; môj meč sa naje mäsa z hlavy ne­priateľs­kých vod­cov. 43 Národy, plesaj­te nad jeho ľudom, veď Hos­podin po­mstí krv svojich služob­níkov, po­mstou od­platí protiv­níkom a svoju zem i svoj ľud zbaví hriechu. 44 Mojžiš prišiel spolu s Jozuom, Núnovým synom, a pred­niesol ľudu všet­ky slová tej­to pies­ne. Boh pripravuje Mojžiša na smrť45 Keď Mojžiš do­hovoril všet­ky tieto slová celému Iz­raelu, 46 po­vedal: Vez­mite si k srdcu všet­ky tieto slová, ktoré vám dnes dávam na svedec­tvo a pri­kazuj­te svojim synom, aby za­chovávali a uskutočňovali všet­ky slová toh­to zákona. 47 Pre vás to nie je prázd­na reč, ale to je váš život a tým­to slovom budete dlho žiť v krajine, do ktorej sa uberáte, aby ste ju zau­jali, keď prej­dete cez Jor­dán. 48 V ten is­tý deň po­vedal Hos­podin Mojžišovi: 49 Vy­stúp na vrch Nebó v pohorí Abárim v Moábsku na­proti Jerichu a po­zri na Kanaán, ktorý dávam Iz­raelitom do vlast­níc­tva. 50 Na vr­chu, na ktorý vy­stúpiš, zo­mrieš a budeš pri­pojený k svojmu ľudu, ako zo­mrel tvoj brat Áron na vr­chu Hór a bol pri­pojený k svojmu ľudu, 51 lebo ste mi boli ne­ver­ní medzi Iz­raelit­mi pri vode Meríby pri Kádeši na púšti Sín, pre­tože ste ma ne­uc­tili ako Svätého medzi Iz­raelit­mi. 52 Krajinu, ktorú máš pred sebou, síce uzrieš, ale do krajiny, ktorú dávam Iz­raelitom, ne­voj­deš.