Ekumenický › Daniel › 4

Daniel

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12

1 Ja, Nebúkad­necar, som bez­starost­ne žil vo svojom dome, dob­re sa mi darilo v mojom paláci. 2 Mal som sen a ten ma vy­desil; ob­razy videnia pre­chádzajúce mojou hlavou, keď som ležal na lôžku, ma roz­rušili. 3 Vy­dal som roz­kaz, aby predo mňa pri­vied­li všet­kých mudr­cov Babylonu, ktorí mi mali podať vý­klad sna. 4 Po­tom prišli mágovia, za­klínači, Chal­deji a vešt­ci. Roz­povedal som im sen, no oni mi jeho výz­nam ne­vedeli vy­svet­liť. 5 Na­koniec však predo mňa pred­stúpil Daniel, ktorý sa volá Bél­tšac­car, podľa mena môj­ho boha, v ktorom je duch svätých bohov, a roz­povedal som pred ním sen: 6 Bél­tšac­car, pred­stavený mágov, viem, že je v tebe duch svätých bohov a že nijaké tajom­stvo pre teba nie je priťažké. Vy­počuj môj sen, ktorý som videl, a po­vedz mi čo znamená! 7 Toto sú videnia, ktoré mi pre­chádzali hlavou na mojom lôžku: Po­zerám, a hľa, upro­stred zeme bol strom a bol veľmi vy­soký. 8 Strom rás­tol a mohut­nel, jeho výška siahala k nebesiam a bolo ho vidieť od kon­ca celej zeme. 9 Jeho lís­tie bolo nád­her­né a mal hoj­nosť plodov, bol na ňom po­krm pre všet­kých. Pod ním našla tieň poľná zver a v jeho konároch pre­bývali nebes­ké vtáky. Z neho sa živili všet­ky živé tvory. 10 Opäť som mal videnia, ktoré mi pre­chádzali hlavou na mojom lôžku: Hľa, strážca, svätý, zo­stúpil z nebies. 11 Hlas­no volal a hovoril: Vy­tnite strom a osekaj­te mu konáre. Stras­te jeho lís­tie a po­zrážaj­te jeho plody. Nech utečie zver spod neho aj vtác­tvo z jeho konárov. 12 Nechaj­te však v zemi peň aj s jeho koreňmi, v obruči zo železa a z bronzu, v poľnej tráve. Nech ho kropí nebes­ká rosa a nech má so zverou podiel na zelenom poras­te zeme. 13 Nech sa jeho ľud­ské srd­ce pre­mení, nech do­stane srd­ce zvieracie a nech nad ním ubeh­ne sedem ob­dobí. 14 Ten­to roz­kaz je roz­hod­nutím strážcov, požiadav­ka je slovom svätých, takže živí môžu po­znať, že Naj­vyšší panuje v kráľovstve človeka, že ho dáva, komu len chce, a môže nad ním ustanoviť aj naj­bied­nejšieho z ľudí. 15 Ten­to sen som videl ja, Nebúkad­necar, a ty, Bél­tšac­car, daj mi vy­svet­lenie, pre­tože nijaký z mudrcov môj­ho kráľov­stva nebol schop­ný vy­svet­liť mi jeho výz­nam. Ty to však vieš, lebo v tebe je duch svätých bohov. 16 Nato Daniel, ktorého meno je Bél­tšac­car, os­tal na chvíľu vy­strašený, vlast­né myšlien­ky ho vy­ľakali. Kráľ mu po­vedal: Bél­tšac­car, nech ťa neľaká sen a jeho vý­klad! Bél­tšac­car od­povedal: Pán môj, nech sen ostane pre tvojich ne­praj­níkov a jeho výz­nam pre tvojich ne­priateľov! 17 Ten strom, ktorý si videl, ktorý rás­tol a zmoc­nel, ktorého výška siahala po nebesá a bol viditeľný na celej zemi, 18 ktorého lís­tie bolo nád­her­né a mal hoj­nosť plodov, na ktorom bol po­krm pre všet­kých, pod ktorým pre­bývala poľná zver a v ktorého konároch síd­lili nebes­ké vtáky, 19 to si ty, kráľ. Ty si rás­tol a mohut­nel, tvoja veľkosť vzrá­stla a do­siah­la nebesá a tvoja moc končiny zeme. 20 Kráľ videl strážcu, svätého, zo­stupovať z nebies, ktorý hovoril: Vy­tnite strom a zničte ho. Peň s jeho koreňmi však nechaj­te v zemi v obruči zo železa a z bronzu, v poľnej tráve, nech ho kropí nebes­ká rosa a nech má podiel so zverou, až kým nad ním ne­up­lynie sedem ob­dobí. 21 Toto je vý­klad, kráľ, a je to aj roz­hod­nutie Naj­vyššieho, ktoré pri­chádza na môj­ho pána, kráľa: 22 Vy­ženú ťa spomedzi ľudí a budeš pre­bývať s poľnou zverou. Budeš sa živiť trávou ako dobytok a bude ťa kropiť nebes­ká rosa. Sedem ob­dobí ti uplynie, kým ne­poz­náš, že Naj­vyšší je vlád­com v kráľovstve človeka, a že ho dáva, komu len chce. 23 To, že v sne po­vedali, aby bol stromu ponechaný peň s jeho koreňmi, znamená: Kráľov­stvo bude ďalej pev­né a zo­stane tvoje, až po­chopíš, že vlád­com sú nebesia. 24 Pre­to, kráľ, prij­mi moju radu: Zanechaj svoje hriechy, konaj dob­ročin­nosť a svoje pre­vinenia na­hraď milo­sr­den­stvom voči chudob­ným, azda sa predĺži trvanie tvoj­ho blaha. 25 To všet­ko pos­tih­lo kráľa Nebúkad­necara. 26 Keď sa kráľ po uplynutí dvanás­tich mesiacov pre­chádzal na streche kráľov­ského paláca Babylonu, 27 hovoril: Či toto nie je veľký Babylon, ktorý som vy­budoval vo svojej veľkej moci ako kráľov­ské síd­lo slúžiace vznešenos­ti môj­ho majes­tátu? 28 Ešte bolo slovo v kráľových ús­tach, keď z neba za­znel hlas: Týka sa to teba, kráľ Nebúkad­necar: Kráľov­stvo ti bolo odňaté! 29 Vy­ženú ťa spomedzi ľudí, budeš pre­bývať s poľnou zverou a budeš sa živiť trávou ako dobytok. Sedem ob­dobí ti uplynie, kým ne­poz­náš, že Naj­vyšší je vlád­com v kráľovstve človeka a že ho dáva, komu len chce. 30 V tú chvíľu sa vy­pl­nilo slovo na Nebúkad­necarovi. Bol vy­hnaný spomedzi ľudí, kŕmil sa trávou ako dobytok a jeho telo kropila nebes­ká rosa, až po­kiaľ ne­mal vlasy dl­hé ako or­lie perie a nech­ty ako vtáčie pazúry. 31 Po uplynutí stanoveného času som ja, Nebúkad­necar, po­z­dvihol oči k nebu a môj roz­um sa mi vrátil. Dob­rorečil som Naj­vyššiemu, chválil som a oslavoval večne živého, lebo jeho vláda je večnou vládou a jeho kráľov­stvo tr­vá z pokolenia na po­kolenie. 32 Všet­ci, čo obývajú zem, sú pred ním po­važovaní za nič, on podľa svojej ľubovôle na­kladá s vojskom nebies a obyvateľmi zeme. Nie je nik, kto by mu mohol v niečom za­brániť alebo mu po­vedať: Čo robíš? 33 Vtedy sa mi vrátil roz­um a ku vznešenos­ti môj­ho kráľov­stva sa mi vrátil skvejúci sa majes­tát. Moji rad­covia a veľmoži ma vy­hľadali, opäť ma do­sadili do svoj­ho kráľov­stva a k mojej pred­chádzajúcej veľkos­ti sa mi pri­dalo ešte viac. 34 Teraz ja, Nebúkad­necar, chválim, vy­vyšujem a oslavujem Kráľa nebies, ktorého všet­ky činy sú správ­ne, ktorého ces­ty sú spravod­livé a ktorý môže po­koriť tých, čo kráčajú v pýche.