Ekumenický › 2. Samuelova › 19

2. Samuelova

• 1
• 2
• 3
• 4
• 5
• 6
• 7
• 8
• 9
• 10
• 11
• 12
• 13
• 14
• 15
• 16
• 17
• 18
• 19
• 20
• 21
• 22
• 23
• 24

Dávidov žiaľ za Absolónom1 Kráľ s rozochvením vy­stúpil do hor­nej miest­nos­ti nad bránou a plakal. Ces­tou vzlykal: Syn môj Ab­solón! Syn môj! Syn môj Ab­solón! Radšej som mal ja zo­mrieť na­mies­to teba. Ab­solón, syn môj, syn môj! 2 Jóabovi oznámili, že kráľ plače a žiali za Ab­solónom. 3 V ten deň sa pocit víťazs­tva zmenil celému voj­sku na smútok. Toho dňa sa voj­sko do­zvedelo, že kráľ žiali za svojím synom. 4 Vtedy sa voj­sko krad­mo vracalo do mes­ta, ako to robia bojov­níci, ktorí sa han­bia za svoj útek z boja. 5 Kráľ si za­halil tvár a prenikavo vzlykal: Syn môj Ab­solón! Ab­solón, syn môj, syn môj! 6 Vtedy vošiel dnu ku kráľovi Jóab a po­vedal: Dnes si po­tupil všet­kých svojich služob­níkov, ktorí dnešného dňa za­chránili život tebe, tvojim synom i dcéram, tvojim ženám i vedľajším ženám. 7 Veď miluješ tých, čo ťa nenávidia a nenávidíš tých, čo ťa milujú. Dnes si dal totiž najavo, že ti nezáleží na hod­nos­tároch a služob­níkoch. Viem, že by si bol rád, keby Ab­solón bol zo­stal nažive a my všet­ci boli mŕt­vi. 8 Vstaň teda, vy­j­di von a po­vzbuď svojich služob­níkov. Lebo pri­sahám na Hos­podina, že ak ne­vyj­deš, ni­kto u teba tej­to noci nezos­tane. To bude pre teba horšie než všet­ko, čo ťa od mlados­ti doteraz po­stret­lo. 9 Kráľ vstal a po­sadil sa k bráne. Keď oznámili celému voj­sku, že kráľ sedí v bráne, pred­stúpilo pred neho celé voj­sko. Iz­rael sa však roz­utekal, každý do svoj­ho stanu. 10 Všade po iz­rael­ských kmeňoch si všet­ci protirečili. Hovorili: Kráľ nás vy­slobodil z moci našich ne­priateľov, vy­tr­hol z moci Filištín­cov a teraz musel uj­sť z krajiny pred Ab­solónom. 11 Ab­solón však, ktorého sme po­mazali za svoj­ho vlád­cu, za­hynul v boji. Prečo teda váhate urobiť niečo pre ná­vrat kráľa? 12 Kráľ Dávid od­kázal kňazom Cádokovi a Eb­jatárovi: Po­vedz­te starším Jud­ska: Prečo by ste mali byť po­sled­ní pri ná­vrate kráľa domov? — Veď kráľ sa do­zvedel, čo hovoril celý Iz­rael. — 13 Vy ste moji bratia, moja kosť a moje telo. To chcete byť po­sled­ní pri ná­vrate kráľa? 14 Amásovi po­viete: Si moja kosť a moje telo. Nech ma Boh prís­ne po­tres­ce, ak sa na­mies­to Jóaba ne­staneš navždy veliteľom môj­ho voj­ska. 15 Tým si jed­no­značne zís­kal srd­ce všet­kých Júdov­cov. Tí od­kázali kráľovi: Vráť sa späť i so všet­kými svojimi služob­ník­mi. 16 Keď sa kráľ vracal, prišiel k Jordánu. Júda prišiel do Gil­gálu, aby šiel kráľovi oproti a pre­viedol ho cez Jor­dán. Šimei prosí o milosť17 Nečakane prišiel i Ben­jamínovec Šimei, Gérov syn z Bachurímu, a šiel s judskými mužmi uvítať kráľa Dávida. 18 S ním bolo tisíc mužov z Benjamína, ďalej Cíba, služob­ník Sau­lov­ho domu, s ním pät­násť jeho synov a dvad­sať jeho sluhov. Prišli k Jordánu prv než kráľ, 19 prešli cez brod, aby pre­vied­li rodinu kráľa a tak sa mu za­páčili. Keď sa kráľ chys­tal prej­sť cez Jor­dán, padol pred ním Gérov syn Šimei 20 a po­vedal mu: Nech mi to môj pán ne­počíta za vinu a ne­pripomína si, ako sa za­choval tvoj služob­ník v deň, keď môj pán a kráľ vy­šiel z Jeruzalema. Nech to kráľ neberie tak vážne. 21 Veď ja, tvoj služob­ník, viem, že som sa pre­hrešil. Dnes však pri­chádzam pr­vý z celého domu Jozefov­ho, aby som ťa, svoj­ho pána a kráľa, uvítal. 22 Vtom sa oz­val Cerújin syn Abíšaj: Nezas­lúži si Šimei sm­rť za to, že pre­klínal Hos­podinov­ho po­mazaného? 23 Dávid však po­vedal: Čo mám s vami robiť, synovia Cerúje, že sa mi dnes staviate na od­por? Dnes by mal byť nie­kto v Izraeli vy­daný na sm­rť? Ne­viem az­da, že som dnes kráľom nad Iz­raelom? 24 Po­tom po­vedal Šimeimu: Nezom­rieš! Kráľ mu to po­tvr­dil prísahou. Mefibóšet25 Aj Sau­lov syn Mefibóšet prišiel uvítať kráľa. Od kráľov­ho od­chodu až po jeho šťast­ný ná­vrat si ne­umýval nohy, ne­up­ravoval si bradu a ne­pral si šaty. 26 Keď prišiel z Jeruzalema uvítať kráľa, ten mu po­vedal: Mefibóšet, prečo si nešiel so mnou? 27 On od­povedal: Môj pán a kráľ, sluha ma oklamal. Tvoj služob­ník po­vedal: Osed­laj mi os­la, po­veziem sa na ňom a odídem s kráľom, lebo tvoj služob­ník je chromý. 28 On ohováral tvoj­ho služob­níka u môjho pána a kráľa. Môj pán a kráľ je ako Boží an­jel. Urob, ako sa ti páči. 29 Veď celá ot­cova rodina si od môj­ho pána a kráľa nezas­lúži iné než sm­rť. Ty si však za­radil svoj­ho služob­níka medzi svojich spolu­s­tolov­níkov. Akého práva by som sa mal u kráľa ešte dožadovať? 30 Kráľ mu po­vedal: Načo toľké reči? Roz­hodol som: Ty a Cíba si podelíte po­zem­ky. 31 Mefibóšet od­povedal kráľovi: Nech si vez­me hoci aj všet­ko, len keď sa môj pán a kráľ v pokoji vrátil domov. Barzillaj32 Gileádčan Bar­zil­laj zišiel z Rógelimu, prišiel s kráľom až k Jordánu a pri Jor­dáne sa s ním roz­lúčil. 33 Bar­zil­laj bol veľmi starý, mal osem­desiat rokov. Za­opat­roval kráľa za jeho po­bytu v Machanajime; bol to totiž veľmi zámožný muž. 34 Kráľ na­vrhol Bar­zil­lajovi: Po­kračuj so mnou v ceste a ja sa doma v Jeruzaleme o teba po­starám. 35 Bar­zil­laj od­povedal kráľovi: Koľko rokov života mi zo­stáva, aby som šiel s kráľom do Jeruzalema? 36 Dnes mám osem­desiat rokov. Viem ešte roz­líšiť medzi dob­rým a zlým? Má tvoj služob­ník ešte chuť do jedenia a pitia? Môže ešte počúvať hlas spevákov a speváčok? Prečo by mal byť tvoj služob­ník na ťar­chu svoj­mu pánovi a kráľovi? 37 Tvoj služob­ník prej­de s kráľom ešte kúsok ces­ty za Jor­dán, ale prečo by ma kráľ mal poc­tiť toľkou od­menou? 38 Do­voľ, aby sa tvoj služob­ník vrátil a zo­mrel vo svojom mes­te pri hrobe svoj­ho otca a svojej mat­ky. Je tu však tvoj služob­ník Kim­hám. On pôj­de ďalej s mojím pánom a kráľom. Nalož s ním, ako sa ti páči. 39 Kráľ po­vedal: Nech teda ide so mnou Kim­hám a ja s ním naložím, ako budeš chcieť. Spl­ním ti všet­ko, o čo ma požiadaš. 40 Cez Jor­dán prešiel všetok ľud i kráľ. Po­tom kráľ po­boz­kal Bar­zil­laja, požeh­nal ho a on sa vrátil domov. 41 Kráľ šiel ďalej do Gil­gálu a Kim­hám s ním. Kráľa sprevádzal všetok ľud z Judska a polo­vica ľudu z Izraela. 42 Tu prišli ku kráľovi všet­ci muži z Izraela a pýtali sa ho: Prečo si ťa naši bratia, muži z Judska, pri­vlast­nili a cez Jor­dán pre­vied­li kráľa, jeho rodinu a s ním všet­kých Dávidových mužov? 43 Všet­ci muži z Judska nato od­povedali mužom z Izraela: To pre­to, že je nám príbuz­ný. Prečo sa pre to hneváte? Od­hryz­li sme čosi z kráľa alebo sme ho unies­li? 44 Iz­raeliti od­povedali Júdov­com: Máme desaťk­rát väčší nárok na kráľa, teda aj na Dávida, než vy. Prečo ste nás znevážili? Naším pr­voradým záuj­mom bolo pri­viesť späť nášho kráľa. Reč mužov z Judska bola pre­svedčivejšia než reč mužov z Izraela.